Diaľková turistika 2022: Krivánska Fatra – Oravská Magura, z Nezbudskej Lúčky na Oravskú priehradu

9. - 13. septembra 2022, (turistika na Slovensku)

Pre tohtoročný diaľkový pochod som vybral pohorie Malá Fatra, podcelok Krivánska Fatra a pohorie Oravská Magura. Až na kratučký úvodný úsek som z trasy nemal nič prejdené. Druhú časť Malej Fatry, podcelok Lúčanská Fatra, sme ako klub prešli v roku 2005 a časť z nej aj minulý rok.
Kocúr prešiel časť Krivánskej Fatry, konkrétne Jánošíkove diery, Veľký a Malý Rozsutec a tiež Velký kriváň a Starý hrad v rokoch 2008 a 2009.
Trasu som rozvrhol na 5 dní. Veľmi ma limitovali spoje, keďže prvý a posledný deň vždy veľa času zaberie preprava.
Nakoľko už ako klub nefungujeme ako kedysi, bol som rád, že pridal aspoň jeden člen – Kocúr. Zháňal som na pochod aj ďalších kamarátov a napokon sa prisľúbila kolegyňa Petra so psíkom – fenkou Ali.
Ubytovanie som rezervoval na jednej chate a v jednom penzióne. Ďalšia chata bola plná, ale dohodol som nocľah aspoň vonku na terase a prespanie na jednu noc ostalo otvorené, keďže som si nebol istý, ako sa nám bude na pochode dariť.

1. deň

Zbierame sa vo vlaku do Žiliny a odtiaľ sa autobusom presúvame do Nezbudskej Lúčky, kde na obed začína náš pochod. Hneď na začiatku nám ulahodili výhľady na hrad Strečno a pamätník francúzskym partizánom na vrchu Zvonica. Dnes už len málokto vie, že 31. augusta až 3. septembra 1944 tu prebiehala jedna z prvých bitiek Slovenského národného povstania, bitka v Strečnianskej tiesňave, do ktorej sa zapojili aj francúzski partizáni. Bitka by trvala dlhšie, ak by časť partizánov splnila úlohu obsadiť výšiny na pravej strane Váhu. Neskôr, počas oslobodzovania nášho územia od fašistov a nacistov, tu prebiehali jedny z najtvrdších bojov, keď sa v apríli 1945 z druhej strany tiesňavy cez nemeckú obranu prebíjal 1. česko-slovenský armádny zbor. Po krátkom čase sa miernym stúpaním dostávame na Starý hrad (475), ktorého najstaršia časť vznikla v 13. storočí. Bol som na ňom len raz, v roku 2008, a teraz ho skoro nespoznávam. Je pracovný deň a na hrade pracuje skupina robotníkov. Odkedy má hrad v správe Združenie na záchranu Starého hradu - castrum Warna, urobili tu veľa pre jeho záchranu, za čo im ďakujem. Z hradu sú úžasné výhľady na tiesňavu a Domašínsky meander. Najvyššia časť hradu je pre obnovu uzavretá. Po pokochaní a pofotení pokračujeme v pochode strmým stúpaním na Plešel (981). Ideme po hranici národnej prírodnej rezervácie Starý hrad. Naľavo od chodníka sa veselo rúbe a sadí sa, napravo je les ponechaný na samovývoj. Ten kontrast je obrovský. Za Plešelom sa stúpanie mierni a onedlho pred piatou prichádzame na chatu pod Suchým (1075). Občerstvujeme sa, sledujeme sliepky (!), kozy, mačky, strážneho psa, ktorý dáva Ali jasne najavo, pokiaľ sa môže priblížiť, a ďaleký výhľad na západ slnka. Znepokojuje nás vývoj predpovedí počasia. Raz sa zlepšuje, potom zhoršuje. Chata je pekná, kvetináče na fasáde jej dodávajú alpskú atmosféru, kuchyňa a pivo sú chutné, personál v pohode. Spíme v spacákoch na posteliach, ktoré najlepšie časy majú dávno za sebou a vytvárajú najväčšie negatívum chaty. Ešte stoja za spomenutie vulgárne nápisy a kresby na nábytku a stenách, ktoré som v takomto množstvo ešte na žiadnej horskej chate nevidel. Dievčatám sa ešte nepáči, že psov vnútri tu nemajú v obľube (psa treba celý čas nosiť na rukách, čo spôsobuje nekomfort napríklad pri platení či odnášaní si jedla k stolu). Prvý deň pochodu, len rozohrievací, máme za sebou.

2. deň

Predzvesť zlého počasia nás čakala už pri rannom pohľade z okna. Pri raňajkách sledujeme predpovede počasia a je nám jasné, že nejaký lejak schytáme. Krátko po deviatej vyrážame cez strmé stúpanie na lúke po trase nefunkčného vleku na sedlo Javorina (1140), odkiaľ sa onedlho dostávame na sedlo Príslop pod Suchým (1202), kde sa rozhodneme obísť Suchý (1468) traverzou po žltej značke. Chodník je tu krkolomný. Stúpanie na sedlo Vráta (1440) skrášľujú krátke pohľady na skaly nad nami v mrakoch. Od Javoriny až po sedlo Priehyb (1462) sme išli cez národnú prírodnú rezerváciu Suchý. Postupne naberáme výšku a prichádzame na Malý Kriváň (1670), kde si dáme krátku pauzu. Iba sem-tam sa nám odhalí krátky pohľad do väčšej diaľky. Tušíme, že pri dobrej viditeľnosti, tu musia byť nádherné výhľady. Za Malým Kriváňom začína pršať. Zas som lenivý a nechce sa mi prehodiť premokavú vetrovku za nepremokavú, a tak, keď zakrátko dážď zhustne, som premoknutý. Chodník začína byť nebezpečne šmykľavý a pádu sa nevyhnem. Koleno mi narazilo na kameň, ale našťastie bolesť rýchlo pominula. Na chvíľu lejak spestrilo krupobitie. Onedlho sa prehánka presunula a nám sa naskytli nádherné čiastkové pohľady na Turiec. V sedle Bublen (1510) si trochu oddýchneme, kocháme sa pohľadmi a prírodou. Pod Veľkým Kriváňom nám Kocúr postráži bágle a zvyšok účastníkov pochodu si vybehne na najvyšší kopec Krivánskej Fatry s výškou 1709 m. V hustom mliečnobielom mraku si výhľady len domýšľame. Mrak sa na just začne pretrhávať, keď už zostupujeme dole. Schádzame do Snilovského sedla (1524), kde sa zastavíme. Vzhľadom na zlé počasie sa domnievame, že by sa na chate mohli uvoľniť nejaké postele, takže tam voláme a potvrdzujeme náš predpoklad. Hurá, nebudeme spať v zime. Po pozretí predpovedí sa rozhodneme, že nie sú až tak zlé a pokračujeme ďalej po červenej. Od sedla až po Hromové sa rozprestiera národná prírodná rezervácia nazvaná po tamojšom najvyššom vrchu – Chlebe (1647). Na ňom sa zhoršuje už aj tak obmedzená viditeľnosť a Kocúr na meteoradare zbadá približujúcu sa búrku, s ktorou sme už nepočítali. Začíname cítiť únavu, ale snažíme sa držať tempo. Na Hromovom (1636) počujeme prvé hromy a je nám jasné, podľa čoho bol vrch nazvaný. Stretávame zle vystrojenú skupinku turistov, ktorú varujeme pred dobiehajúcou búrkou, ale na varovanie nedbajú a vykračujú k nej. Tá napokon dobieha aj nás. Keďže hromy bijú nebezpečne blízko, núdzovo zbiehame do kosodreviny, prepíname smartfóny do letového režimu a zbavujeme sa kovových vecí na sebe. Učupení prečkáme búrku, ktorá nás nakoniec len lízla, a vychádzame na hrebeň. Pretrpenie búrky sa nám odvďačilo nádhernými, aj ďalekými, výhľadmi na všetky smery, dvojitou dúhou a postupne sa vynárajúcimi oboma Rozsutcami. Aby toho nebolo málo, na Severnom vrchole Stien (1535) do nás začína bičovať veľmi silný vietor, ktorý je na chodníku nebezpečný a chvíľami mám problém sa udržať na nohách a musím si čupnúť. Na Poludňovom grúni (1460), z ktorého sú tiež nádherné pohľady, si oddýchneme a s vidinou už len krátkeho záverečného úseku sa tešíme na chatu. Dobrá nálada nás veľmi rýchlo prechádza, keď zisťujeme, že chodník cez lúku sa zmenil na blatový tobogan. Po úmornom trápení Kocúr zistí, že sa dá ísť krajom lesa a presúvame sa tam. Keď už blatový chodník končí, vrátime sa na lúku. Už aj vidíme chatu, ale každým metrom je pochod namáhavejší a aj keď je na mape časovka 45 minút, nám trvá skoro dve hodiny. Hrdinkou dňa bola aj tak 6-kilová fenka Ali, cupitajúca v mokrej tráve, v lejaku, vetre a pri tom neúnavne kontrolujúca všetkých členov našej skupinky. Konečne už za stmievania prichádzame na chatu na Grúni (989). Personál nás nepoteší, je nevrlý a až neskôr zisťujeme, že je to snáď len skupinou pripitých bliakajúcich Poliakov. Miestny nám hovorí, že chodník z Poludňového grúňa sa akurát prebagroval, preto bol taký rozbahnený po lejaku. Kuchyňa a pivo sú výborné. Oceňujem elektrickú sušičku na topánky, na ktorej si usušíme aj mokré oblečenie. Dostávame krajšiu izbu ako na predchádzajúcej chate. Vytýkam len sprchu. Voda z nej tečie takým cícerkom, že pľuvaním na seba by som sa rýchlejšie umyl. Zmorení za hluku Poliakov ubytovaných na vedľajšej izbe zaspávame.

3. deň

Ráno nám Petra oznamuje, že pôjde inou trasou, ale stretneme sa v penzióne Jánošíkov dvor, kde máme rezervované ubytovanie. Po namáhavom včerajšku som čakal, že sa vráti domov, takže aj takýto oznam ma poteší. Podľa predpovedí má do obeda pršať, takže je nám jasné, že sa zrážkam nevyhneme a keďže si vlastného života vážime, žiaľ, výšľap na Rozsutce musíme oželieť. Pred deviatou vyrážam s Kocúrom do osady Štefanová (625). Dievčatá ešte chvíľu ostávajú na chate. Je mokro, blatisto a výhľady sú pre nízku oblačnosť veľmi obmedzené. Tesne nad osadou začína liať. V Štefanovej prečkávame lejak na autobusovej zastávke s viacerými turistami, vrátane dvoch Češiek vo vyššom veku, s ktorými sa zarozprávam a zisťujem, že zo Slovenska prešli s batohom na pleciach viac ako priemerný slovenský nacionalista. Z osady pokračujeme cez národnú prírodnú rezerváciu Rozsutec na sedlo Medziholie (1185). Pociťujeme únavu zo včerajška a spomínané Češky nás pohodlne dobiehajú. V lese opäť na chvíľu prší. Sedlo je zahalené v oblaku. Kvôli počasiu volíme najkratšiu trasu k ubytovaniu, čiže po modrej, žltej a potom červenej. Prechádzame krajom rezervácie okolo stromov pozoruhodných tvarov. Prichádza ďalší hustý dážď. Po krátkej zastávke sa Kocúr rozhodne prečkať dážď pod stromom. Mne sa nechce postávať a pokračujem. Na Príslope nad Bielou (850) ma nekrytého lesom bičuje lejak. Zakrátko zrážky ustanú a prvý ľudový domček ma víta v Zázrivej. O štrnástej prichádzam k penziónu. Je tam rušno, návštevníci ešte obedujú. Stojím pri pokladni a síce premočený a zablatený vyzerám ako bezdomovec, ale po 5 minútach by sa mi niekto z personálu mohol prihovoriť alebo ma aspoň vyhodiť. Ubytovania sa teda musím doslova domáhať, a potom vypočúvaním zisťovať základné otázky, napríklad že kde máme izbu alebo kedy sa podávajú raňajky a dokedy sa máme odubytovať. Takto sa to do psej matere nerobí! Slovák takýto prístup v luxusnom penzióne znesie, ale nečakajte to od zahraničných turistov. Po mne prichádza Kocúr a s väčším odstupom dievčatá. Zo Štefanovej išli na Dolné diery, kde malý psík ustál ďalšiu skúšku – prechod cez drevené lávky s medzerami medzi latami. Úsek Biely Potok – Zázrivá si museli odšliapať, keďže medzi týmito dedinami nejazdia autobusy (!). Môjho obľúbeného poobedňajšieho šlofíka si dávam v spacáku na posteli a vlastným teplom ho vysúšam, keďže pršiplášť na bágel mi neobtiahol kvôli karimatke celý ruksak a spodok mám premočený aj so spacákom, ktorý som zas kvôli lenivosti nezabalil do igelitky. Spánok mi dobije batérie a dávam sa dokopy zo včerajšieho náročného pochodu. Vynechanie Rozsutcov nám všetkým ušetrilo sily, aj keď každé vstávanie či sadanie je u každého z nás spojené so zastonaním kvôli boľavým svalom. Kuchyňa v penzióne je výborná. To sa ale zďaleka nedá povedať o pive. Vzhľadom na to, akú tu majú značku čapovaného piva, sme od neho nič neočakávali a dobre sme urobili. S trpením sme vypili suverénne najhoršie pivo za celý pochod. Penziónu ešte môžem vytknúť nedoliehajúce skladacie dvere medzi izbou a kúpeľňou, absenciu elektrických sušičiek, keďže tu bežne prespávajú turisti ako my, a dali by sa aj ďalšie veci, keďže od ceny by mala závisieť aj kvalita.

4. deň

Po pokojnej noci bez opitých Poliakov a vŕzgajúcich postelí sa tešíme, že ďalší deň bude už bez zrážok, iba so silnejším vetrom. Predpovede ukazujú ďalšiu noc s teplotou iba niekoľko stupňov, a tak sa rozhodneme spať v sedle Príslop v rovnomennom penzióne, do ktorého telefonujem a zahlasujem nás. Pri plánovaní pochodu som tam overil ubytovanie, ale napokon som ho nerezervoval, lebo som nechal otvorenú možnosť v prípade vhodného počasia prespať pod širákom kdesi za týmto sedlom. Z Jánošíkovho dvora sme vyrazili pred pol desiatou. Opúšťame Krivánsku Fatru a presúvame sa do ďalšieho pohoria – Oravskej Magury. Do centra Zázrivej si cestu zjednodušujeme po práve rekonštruovanej asfaltke. V obci sme sna chvíľu zastavujeme a už plynulým stúpaním sa približuje k hrebeňu. Prechádzame striedavo cez lesíky a pasienky popri lazoch. Otvárajú sa nám veľmi pekné výhľady. V diaľke vidíme v lese väčší dym z ohňa. Dávame si prestávku na Hlásnej skale (928), na ktorej sú smerovníky ešte z roku 1958. Nepamätám si, či som niekde také staré videl. Odtiaľto začína strmšie stúpanie lesom. Prichádzame na najvyšší vrchol pohoria Minčol (1394). Fotíme si, sledujeme v diaľke Nízke Tatry, Chočské vrchy a Oravské Beskydy. V Nízkych Tatrách spoznávame siluety vrchov, ktoré sme prešli na predchádzajúcich pochodoch. Pomáhame si aj panoramatickou tabuľou. Onedlho pokračujeme Kubínskou hoľou po hrebeňovke a otvárajú sa nám prvé pohľady na Vysoké Tatry. Stretávane tu jediných dvoch turistov za celý deň. Hole sa po krátkom úseku vytrácajú. Stretávame skupinu zberačov čučoriedok s vedrami, ktorí ich oberajú česákmi. Okrem čučoriedok tak strhávajú aj listy a poškodzujú samotné kry. Vo vyšších stupňoch ochrany prírody je takýto zber plodov nelegálny a je jedným z dôvodov, prečo zver nemá vo svojom prirodzenom prostredí dostatok potravy. Na ďalšej prestávke si dávame obed. Prvýkrát na pochode si pripravím teplé jedlo a pochutnávam si. Po najedení hneď pokračujeme v pochode a stane sa, čo som v tomto pohorí očakával. Narazíme na prvé čerstvé medvedie stopy. Na niekoľko kilometrovom úseku je ich veľmi veľa. Miestny maco zjavne obľubuje túto hrebeňovku a chodí po nej hore a dole. Hrebeňovka je veľmi príjemná, ale Petra je zo stôp znepokojená. Za chatou pri Mokradskej holi idem posledný, keď začujem výkrik medveď! Kocúr a Petra stretli zjavne toho medveďa, na ktorého stopy sme narážali. Ali si ho našťastie nevšimla a na privolanie pribehla k paničke. Medveď sa na to zľakol a utiekol. Zapíname na smartfónoch hudbu a pridávame do tempa, aby sme už boli v penzióne. Do sedla (808) prichádzame po šiestej. Zvoníme, ale v penzióne niet nikoho. Volám pani z penziónu a hovorí mi, že už odtiaľ odišla, lebo tam nemala zákazníkov a my sme nechodili. O chvíľu príde a ideme do vnútra. Hneď nás upútali vystavené zbrane. Ideme sa ubytovať a vraciame sa navečerať. Oči nám vypadávajú pri pohľade na podpivníky Brat za brata. To nepotrebuje komentár. V penzióne ostávame na noc iba my. Ubytovanie je slušné.

5. deň

Ráno nám Petra oznamuje, že posledný deň pochodu už nedá. Stretnutie s medveďom a suverénne najťažší bágel urobili svoje (psie žrádlo na chatách nedostať a malý energický psík toho zje dosť). Namiesto pochodu si spraví výlet na židovský cintorín v Námestove. Ja s Kocúrom vyrážame pred pol deviatou. Čaká nás trasa, na ktorej sa nemôžeme flákať, aby sme stihli spoj aj s rezervou. Aby sme si trasu vychutnali, volíme koniec pochodu na Oravskej priehrade a nie v Trstenej. Vonku je kosa, asi 4° C. Už krátko po stúpaní sa nám otvárajú nádherné výhľady na okolité pohoria a hornú Oravu zaliatu v oblakoch. Stúpame cez lúky zmáčané rosou. Vibramy dostávajú zabrať. Nad lúkami v lokalite Stodoly je pomerne nová chatka, veľký altánok, náučná a panoramatická tabuľa. Ak by bolo lepšie počasie, tu som pôvodne uvažoval nad prespatím. Začína prudšie stúpanie na hrebeň, ktorý začína na Javorovej (1063). Na hrebeňovke si všímame množstvo ohnísk, kde lesníci pálili konáre. Príde mi absurdné v súčasnej klimatickej kríze len tak spaľovať tony haluzoviny a ešte k tomu bez dohľadu, keďže sme videli aj dymiace ohniská. Trasa po hrebeni je príjemná. Občas sa naskytnú obmedzené výhľady v miestach ťažby dreva. Všímame si miestne označenie lokalít v chotári Babinej tabuľkami, pričom na každej je uvedená aj vzdialenosť k vode. Míňame Babínsku hoľu (1062) s panoramatickou tabuľou, Šubovku (1127) a Budín (1221), za ktorým oddychujeme tiež v pomerne novom altánku. Stúpame na najvyšší vrch dnešného úseku pochodu – Magurku (1107) s veľkou telekomunikačnou vežou. Dlho sa nezdržiavame, čas máme dobrý, ale som už poriadne hladný, lebo som mal ľahké raňajky, tak chceme časť časovej rezervy využiť na obed. Ten si dávame pri Ostrom vrchu (988), kde nedávno gýčovo upravili pietne miesto. Vystúpanú výšku rýchlo strácame a začínajú lúky, z ktorých sú úžasné pohľady na Vysoké Tatry, Skorušínske vrchy a Oravské Beskydy. Na lúkach musíme dávať pozor, aby sme nestratili značku. Prezúvam sa do sandál, lebo nohy mi už vo vlhkých vibramách trpia. Máme pred sebou už len kratučký úsek – strmé klesanie cez les k Oravskej priehrade. Nevieme nájsť chodník. Jeho hľadaním tu strácame 10-15 minúť. Napokon po ňom zídeme do cieľa tohtoročného diaľkového pochodu – Oravskej priehrady (607).

Záverom pochod hodnotím ako výborný. Aj keď sme všetci neprišli do vytýčeného cieľa, myslím, že každý si z neho odniesol veľa zážitkov a našťastie sme neprišli k žiadnemu úrazu a chorobe. Zlé počasie nás obralo o množstvo výhľadov a výstupy na Rozsutce v Krivánskej Fatre, ale o to viac sa nám do pamäte vryli málopočetné výhľady a to viac máme dôvod tam ešte niekedy ísť. Turistická infraštruktúra je výborná. V oboch pohoriach je až na krátky úsek nad Oravskou priehradou výborné značenie. V primeraných taktoch sa dá prespať na chatách alebo v penziónoch a na Oravskej Magure sa dá prespať aj v minimálne dvoch nedávno postavených altánkoch. Na Oravskej Magure potešili panoramatické tabule. Toto pohorie odporúčam pre všetkých, ktorí chcú vidieť husté ihličnaté lesy, čo najmenej turistov a stretnúť medveďa. Pohorie mi hrebeňovkou a hospodárskou činnosťou (značná ťažba dreva) dosť pripomínalo pohorie Žiar.

Komentár: Matúš, korekcie a doplnenia Petra