Diaľková turistika 2021: Kremnické vrchy – Žiar – Malá Fatra, z Kremnických Baní do Rajeckej Lesnej

20. - 23. augusta 2021, (turistika na Slovensku)

Od mojich 15 rokov ubúdajú turistické magistrály a pohoria, ktoré som ešte neprešiel a patrilo k nim aj pohorie Žiar. Tento rok sme sa preto na môj návrh rozhodli toto pohorie prejsť aj s časťami okolitých pohorí.

1. deň

Pochod začal v Kremnických baniach, kam sme sa dvaja (Kocúr a ja) dopravili vlakom. Hneď sme sa vydali pozrieť si stred Európy, ktorý je vedľa Cesty hrdinov SNP. Čakal som, že to bude len nejaký malý pamätník, a tak aj bolo, čo Kocúra dosť sklamalo. A k tomu je v Európe tých stredov viac (Wikipédia)! Na mieste sme však videli, že práve takáto atrakcia púta pomerne dosť ľudí. Mňa viac ako pamätník zaujal kostol svätého Jána Krstiteľa, ktorého zaujímavosťou je, že je priamo na rozvodí a voda zo severnej polovice strechy steká do povodia Váhu a z južnej do povodia Hrona. Odbočkou k stredu Európy sme stratili hodinu, ktorá nám zvyšok dňa chýbala. Vrátili sme sa na Cestu hrdinov SNP, ktorá vedie po asfaltke až do obce Kunešov. Pred obcou nás víta dvojjazyčná tabuľa. Je to jedna z posledných obcí s menšinou Karpatských Nemcov. Nachádzame sa totiž v Hauerlande, v historickom regióne, kde až do druhej svetovej vojny žilo vyše 200 000 Karpatských Nemcov. Obci dominujeme kostol postavený okolo roku 1400. Krčma je, našťastie, zatvorená, lebo by sme sa len zdržovali, a tak pokračujeme už konečne po poľnej ceste. Terén mi tu pripomína Myjavskú pahorkatinu. V sedle Pod Vysokou sa dostávame na Kozie chrbty, na ktorých sa nám miestami otvára výhľad na západ a keď vidím mne známe vrchy a pohoria, vynárajú sa mi spomienky. Na hrebeni sú pre mňa zaujímavosťou štyri rozsocháče (protitankové oceľové prekážky), ktoré sú tu sekundárne použité. Oddychujeme pri chate, kde majú rádioamatéri CB repeater, čo ma poteší, lebo ja, ale najmä Kuny sme sa venovali amatérskemu vysielaniu. Z Kozích chrbtov klesáme cez Bralovú skalu na Sklenianske lúky, kde musíme prejsť cez ohradníky, za ktorými sa pasie dobytok. Ten nás nedôverčivo sleduje. Na lúkach zároveň prechádzame z jedného pohoria – z Kremnických vrchov, do ďalšieho – Žiaru. U Kocúra sa už žiaľ prejavuje spomaľovanie a onedlho nám už vyvoláva Kuny, tretí člen pochodu, ktorý pešo vyrazil z Ráztočna, že kde sme toľko. Vystúpime zo sedla popod vrch Horenovo, kde nás už netrpezlivo čaká pri prameni Kuny. Doplníme tu vodu a už za stmievania pokračujeme. Cestou stretávame hučiace a smradiace endurá. Každý využíva prírodu inak. Niekto ako chrám, niekto na relax, posilňovňu, prácu, iní ako závodnú dráhu či zdroj surovín, ktorý treba vyťažiť či rozkradnúť. Z Jalovských lazov sa na nás valí hudba. Zisťujeme, že sa tu chystajú oslavy SNP. Je síce už 8 hodín, ale zastavíme sa tu na pivo, zakecávame sa, dáme si ďalšie pivo a náš zámer spať na Chrenovských lazoch sa postupne rozplýva. Sú tu ohne, živá hudba, dobrí ľudia, prístrešok, a tak prečo pokračovať ďalej? Kuny si zaspieva pri gitare, rozprávame sa s miestnymi, ale vieme, že do rána flámovať nemôžeme, a tak ideme spať. Živá hudba hrá až do rána. Teda, nad ránom mi znie už ako polomŕtva hudba, ale aj tak poklona pred takým výkonom.

2. deň

Ráno si z prameňa (nie je vyznačený a ani cesta k nemu) na lazoch doplníme vodu a o štvrť na desať pokračujeme po magistrále. Dnes bude slnečno. Kocúrovi sa zhoršujú nohy. Nádeje vkladáme do vložiek a píšem kamarátovi, s ktorým sa máme stretnúť, či by nám na hrebeň nevyviezol aj tie. Veľmi ochotne ich ide kúpiť. Kunymu nedávno vyberali vodu z kolena, má nasadenú ortézu, takže chtiac nechtiac ideme všetci pohodovým tempom. Na Chrenovských lazoch zisťujeme, že sme urobili dobre, že sme tam nespali. Potok pod lazmi je podľa miestnych dosť vyschnutý a jediná chata je oplotená. Magistrála stále prechádza pohodlným terénom cez Mačací zámok, Štyri chotáre, kde oddychujeme, Pod stĺpom a Žiare až na Vyšehrad. Cestou je odbočka aj na partizánske bunkre, ale nezdržujeme sa. Výhľady sú až po lúky pred Vyšehradom obmedzené a zväčša len v holoruboch. Kocúrovi sa bolesti stále zhoršujú. Pod Vyšehradom pri drevenej soche medveďa nás čaká kamarát Jozef so synom. Priviezol nám vodu a pivo, za čo sme mu veľmi vďační. Ideme ku ruine nedávno odkrytého kostola na svahu Vyšehradu. Kocúr sa tento kúsok už musí odviesť autom a žiaľ ukončuje pochod. Už teraz mi je jasné, že tohtoročný pochod zas dokončím sám, lebo Kuny neplánoval ísť na tri noci a chcel sa odpojiť už na Hadvige, ale našťastie oznamuje, že to potiahne so mnou až po Fačkovské sedlo. Počas oddychu na ruine nám Jozef povie niečo o kostole a hradisku, najeme sa, a potom vybehneme chodníkom strmo hore na hradisko z doby železnej a stredoveku. Hradisko je na hranici Turca a hornej Nitry nad významnou historickou cestou. Na kopci je aj národná prírodná rezervácia. Predmetom ochrany je vápencový masív Vyšehradu s lesostepnou vegetáciou a zriedkavými druhmi hmyzu. Zo skál na jeho okraji sú úžasné výhľady. Horská kniha na vrchole je na franforce, a tak sa ani nezapisujeme. Rozlúčime sa s Jozefom a jeho synom a odchádzame z Vyšehradu. Za lúkami za Vyšehradským sedlom prechádzame cez viacero prudších stúpaní. Oddychujeme pri Hadvige, zaniknutej nemeckej dedine. Domy tú slúžia už len na chaty a chalupy. Z pôvodných obyvateľov tu žije už len jeden. V sedle medzi Gaštanom a Závozmi odbočíme k chate s prístreškom, kde sme dúfali, že prespíme, ale sú obsadené, a tak pokračujeme ďalej. Zajtra budeme radi, že sme tam nespali a prešli väčšiu vzdialenosť k Fačkovskému sedlu. Prudšie stúpanie po magistrále pred Vríckym (Vríčanským) sedlom obchádzame po lesnej ceste a konečne prichádzame o ôsmej na sedlo, ktoré je aj hranicou dvoch pohorí – Žiaru a Malej Fatry. Nie je tu žiadny prístrešok, noc má byť podľa predpovede bez zrážok, tak sa tu rozkladáme. Noc je studená. Kuny sa opakované budí a zohrieva, lebo má spacák do vyšších teplôt. Ja mám odolnejší spacák, ale aj tak v ňom spím celý zastrčený, lebo mi je zima na tvár.

3. deň

Kuny vylieza zo spacáku už o piatej, neskôr ma budí, a už o 7 vyrážame na Fačkovské sedlo. Aj dnes bude slnečno, ale sledujem meteorologickú aplikáciu Klara a v noci má už liať. Chcel som spať niekde v oblasti Kľaku, ale keďže tam nie je poriadny prístrešok, v tento deň sa musím dostať ďalej. Opäť si ušetríme niekoľko stúpaní po magistrále a obchádzame ju po pohodlnej lesnej ceste, na ktorej je aj viacero potôčikov, v ktorých sa umývame a dopĺňame vodu. Na magistrálu sa pripojíme niekde pri Vranej skale. Potom už ideme po hrebeni s výhľadmi. Ešte pred desiatou schádzame do Fačkovského sedla a skladáme sa na terase v reštaurácii. V tieni je dosť chladno, na slnku teplo. Pozeráme, či skôr čumíme na ceny. Zisťujeme, že buď je to bohatý kraj alebo je chyba v našich platoch, alebo pán podnikateľ sanuje pandemickú stratu. Pred jedenástou sa lúčim s Kunym, nastupuje na autobus a ja sa pomaličky zberám na Kľak. Prvý krát sme cez sedlo prechádzali v roku 2005 počas diaľkového pochodu z Bojníc do Žiliny, čo sme zvládli za 4 noci. Boli sme vtedy ešte len mierne pokročilí turisti a oproti dnešku smiešne vybavení. Spätne sa mi zdá až neuveriteľné, že sme to ešte ako stredoškoláci zvládli. Odvtedy tu pribudlo budov a ubudlo prírody. Je tu aj pomerne veľa turistov, ale na takejto ikonickej lokalite sa v peknom počasí iné čakať nedalo. Na Kľak sa vystupuje cez vrch Reváň, čo je cca 400 m výškový rozdiel. Ešte pod týmto kopcom si vypočujem plač „turistky“, ktorá sa partnerovi sťažuje, že ona si to inak predstavovala a taký kopec nedá (asi po 20 minútach chôdze od sedla). Výstupom na Reváň sa poriadne zapotím, ale dávam ho na jeden šup. Už z Reváňa sú nádherné výhľady. Trochu si oddýchnem, prezúvam sa do sandál, vyzlečiem si košeľu a popri tom zas počúvam asi 13 ročného chlapca, ktorý frfle, že načo sa tam s otcom trepal, že výhľad si mohol pozrieť aj na internete. Otec mu vysvetľuje, že nemôže celý život len čumieť do mobilu. Ďalšieho urevanca by som tento deň už nezvládol. Dosť ma títo ľudia vykoľajili a keďže sa pozviecham, vyrážam už priamo na Kľak. O chvíľu zistím, že sandále neboli dobrý nápad. Terén je kostrbatý a kamenistý, nohy to poriadne cítia, ale som lenivý sa prezuť do vibrám. Oddychujem Pod Kľadom, kde sme v roku 2005 spali na mieste zaniknutej chaty. Na Kľaku obedujem a pociťujem mierny úpal. Asi som si tu košeľu mal nechať. Na vrchole už vidieť prichádzajúcu zmenu počasia k horšiemu. Kľak s 1 352 m n. m. je najvyšším miestom celého pochodu. Rozkladá sa tu aj národná prírodná rezervácia, ktorá chráni vápencovo-dolomitové bralo, vápnomilnú vegetáciu na vrchole a lesné spoločenstvá okolo vrcholu. Naobedujem sa, kochám sa výhľadmi, zapíšem sa do knihy a pomaly pokračujem po magistrále. Zostup z vrcholu je strmší a náročnejší z tejto strany. Miestami sa otvárajú výhľady z vysokých skál smerom na západ a severozápad. Na Vríčanskom sedle (sú dve s týmto názvom) stretávam český párik. Upozorňujem ich na meteorologické výstrahy, ale aj tak chcú v sedle prespať. Od sedla to do plánovaného miesta nocľahu nemám ďaleko, ale za tento pochod prvý krát poriadne cítim únavu nôh a otlaky. Pri zostupe zo sedla je výdatná studnička a potok pod ňou využívam na umytie a doplnenie vody. Prichádzam do Rajeckolesnianskej doliny a hľadám nejaký prístrešok, kde by som prespal. O pol siedmej sa skladám na terase rozkradnutej chaty vedľa hučiaceho potoka. V noci sa mi spí zle. Mám z úpalu a únavy trochu halucinácie. Myslel som, že v tme na mňa pozerá dikobraz a odháňal som ho.

4. deň

Búrka prichádza neskôr ako ju predpovedali a zobudí ma nad ránom špliechaním vody. Niekto totiž z terasy ukradol krytinu a cez laty voda preteká. Sťahujem sa dovnútra chatky, kde je sucho. Keďže stále leje a ja mám čas, zobúdzam sa až o pol desiatej. Zbalím sa, prvý krát si dávam novú nepremokavú vetrovku a pršiplášť na ruksak a vyrážam do dažďa na posledný úsek pochodu. Neďaleko od nocľahu je chata s reštauráciou. Dobre, že som tam neprespal. Nemal by som zážitok z rozbitej chaty, kde mi tieklo na hlavu. Dolina je zohyzdená ťažbou dreva a výstavbou. Žiaľ ako mnohé iné na Slovensku. Názorne vidieť, ako sa zvážnice menia na tobogany. Lebo však masívna ťažba dreva je dôležitejšia ako vodozádržná funkcia lesa. O chvíľu som v Rajeckej Lesnej. Ešte poprcháva, ale obdivujem zachovanú ľudovú architektúru. Sú tu ešte desiatky dreveníc. Niektoré žiaľ zanikajú samospádom. Prichádzam na posledný bod pochodu, autobusovú zastávku. Cestou domov si dávam záväzok, že tento rok už naozaj napíšem cestopis z pochodu...

Komentár: kaNEC