Posledné dobíjanie hradov v histórii Slovenska
23. marec 2010
Časť 2.:
Bzovík
Južne od Krupiny prebiehali tuhé boje, v priebehu ktorých nepriateľ využíval kopcovitý terén Krupinskej planiny k opakovaným protiútokom, aby tak spomalil postup Sovietov a Rumunov. Tento priestor bránili jednotky guľometného práporu Dresden s jednotkami 101. horskej divízie a 85. oddielom SHD1. Pre účely obrany bola použitá aj protiturecká pevnosť2 nad Bzovíkom na výhodnej polohe v n. v. 340 m kde nepriateľ zaujal kruhovú obranu a držal pod paľbou komunikácie smerujúce do Krupiny, Devičia, Uňatína, Kozieho Vrbovka, Jalšovíka, Zemianskeho Vrbovka, Dolných Mladoníc a Čekoviec. Húževnatý odpor kládli nepriateľské jednotky najmä na ceste z Hontianskych Nemiec cez Bzovík do Senohradu.
Prápory 228. streleckej divízie podnikli veľa útokov na nepriateľské postavenia pri Bzovíku, avšak neúspešne. V noci z 27. na 28. februára 1945 uskutočnili jednotky z divízií 57. zboru pod velením generálmajora Ostašenka kombinovaný útok na Bzovík. Podarilo sa im vniknúť do obrany nepriateľa a ovládnuť úsek cesty medzi Devičím a Bzovíkom. Súčasne bola obliehaná aj samotná pevnosť. Pri vchode došlo k boju muža proti mužovi. Malej skupinke vojakov sa podarilo uniknúť z pevnosti otvorom, ktorý si prerazila výbušninou v múre východnej bašty. Zabitých nepriateľských vojakov sústredili ich druhovia do jednej z bášt, ktorej strop zrútili výbuchom nálože a takto ich pochovali. V boji o Bzovík padlo asi 52 a zajatých bolo 32 nemeckých vojakov. Na strane osloboditeľov padlo 7 sovietskych a 1 rumunský vojak3. Útvary 57. zboru a 228 streleckej divízie ukoristili v boji o Bzovík 7 obrnených vozidiel, 3 mínometné batérie, 2 kanóny a strelivo.
Po ovládnutí Bzovíka sa boje preniesli do bezprostrednej blízkosti Krupiny. Útok divízií 1. rumunskej armády do priestoru Pliešoviec prinútil nepriateľa z mesta pod hrozbou obkľúčenia 3. marca ustúpiť. Stihol však vykonať mnoho deštrukcií a demontáží. Oslobodením Krupiny sa boje o tento priestor skončili.
Bojmi poškodená chátrajúca pevnosť bola po vojne rozoberaná miestnymi občanmi. Dlho tradovaná informácia, že vnútorné objekty dostali pri prechode frontu priamy zásah nie je správna a mala slúžiť pravdepodobne ako ospravedlnenie pre povojnovú devastáciu. Až v roku 1969 sa začalo s výskumami, konzerváciou a pamiatkovou úpravou ruín. Neskôr komplex patril pod ministerstvo pôdohospodárstva a spravovalo ho Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene. V roku 2009 ho odpredal štát obci.
Poznámky:
1 Sicherheits und Hilfsdienst – bezpečnostné a pomocné služby.
2 V pravom zmysle slova nejde o hrad, preto sa používajú výrazy protiturecká pevnosť alebo opevnený kláštor.
3 A. Golema má v publikácii z ktorej čerpám údaje o počte padlých na dvoch miestach výrazne odlišné. V tabuľke uvádza 10 padlých a 23 zajatých Nemcov. Podozrivé sú nízke straty na strane Sovietov a Rumunov.
Pramene:
GOLEMA, A: Oslobodzovanie južného a stredného Slovenska vojskami 2. ukrajinského frontu. Banská Bystrica 1965, s. 119-120.
© Matúš Sládok 2010
Prejsť na časť 1.: Bratislavský hrad
