Baníctvo v Častej

15. apríla, 2012

Pri spomenutí Častej sa snáď každému turistovi ako prvý vybaví Červený Kameň, jeden z najnavštevovanejších hradov na Slovensku. Iba niekoľko minút od neho sa nachádzajú menej známe, avšak zaujímavé banské diela. Spolu s okolím ich predstavíme v tejto časti seriálu o malokarpatskom baníctve.

História

Červená a Sivá baňa sú jedinými banskými dielami v Častej, ktoré spomínajú známe historické pramene. Svoje ľudové pomenovanie dostali podľa sfarbenia hornín. V literatúre sa možno stretnúť s oficiálnym názvom prvej bane Horná Mária alebo Horná štôlňa a druhej bane Dolná Mária alebo Klement štôlňa. Kedy sa v nich začalo ťažiť nie je známe, ale pre ľahkú dostupnosť rúd sa predpokladá, že dávno pred prvou písomnou zmienkou. Tá je z roku 1673, kedy doktor Ján Gotfried Becker urobil na vzorkách horniny skúšky kovnatosti a potvrdil výskyt zlata a striebra. Nasledujúci rok majiteľ červenokamenského panstva Mikuláš Pálfi požiadal Dvorskú komoru pre baníctvo a mincovníctvo vo Viedni o povolenie otvoriť „od nepamäti tu ladom ležiace bane“. Tá mu žiadosť schválila s podmienkou, že si 10 rokov môže ponechať celý zisk, namiesto 25 žiadaných, alebo predávať eráru zlato a striebro za najvyššie ceny. V roku 1675 M. Pálfi uzavrel prvé zmluvy s hutmanom Martinom Pauerom a skúšobným tavičom kovov Leonhardom Weiglom. Na dolovanie zamestnal jedenásť baníkov, z ktorých bol jeden špecialista na odstreľovanie hornín. V nasledujúcom roku sa už pravdepodobne intenzívne ťažilo, keďže im panstvo vyplácalo mzdy, poskytovalo potraviny a alkoholické nápoje. Kvôli bani bol postavený sklad trhavín a vo vedľajšej obci Píla hámor. Z ďalších skúšok, ktoré postupne vykonali experti Abrahám Seitz a Ján Stopfer sa zistilo, že zlato a striebro sa vyskytujú v nerentabilnom množstve, ale meď, síra a železo majú zaujímavý podiel. Stratovosť ťažby, technické problémy so spracovaním rúd a azda aj neochota Pálfiovcov podnikať v baníctve spôsobila, že v 80-tych rokoch 17. storočia dolovanie v týchto baniach nepokračovalo. Pílanský hámor, vtedy už nazývaný medený, začiatkom 18. storočia predali súkromníkovi. Až do roku 1916 slúžil na výrobu medených kotlov. Potom zariadenie prestavali na ryhovňu valcov pre mlyny. Definitívne ho zrušili krátko po druhej svetovej vojne.

Po dlhšej odmlke sa k baníctvu vzťahuje listina z roku 1766. Hlavný komorský gróf Stampfer v nej žiadal Rudolfa II. Pálfiho, aby umožnil pokračovať v dobývaní rúd ťažiarstvu sv. Klementa. Informoval ho aj o tom, že banská komora má záujem zakúpiť na panstve miesta na podnikanie. Odpoveď grófa Pálfiho bola zamietavá. Uviedol, že každé banské podnikanie je na škodu príslušného feudálneho panstva. Mal na mysli najmä veľkú spotrebu dreva na fungovanie baní a odoberanie pracovných síl z poľnohospodárstva. Sťažoval sa aj nato, že členovia ťažiarstva si dovolili urobiť obhliadku baní bez jeho vedomia. Konflikt napokon dopadol v jeho neprospech a podľa banských zákonov musel strpieť otvorenie baní. Ťažba sa obnovila v roku 1781. O dva roky na to Dvorská komora pre baníctvo a mincovníctvo pre udržanie baníctva odkúpila podiel v štôlni Narodenia Márie od ťažiarov Martina Sukupa a Pavla Prochátzku. Nie je známe, či pod vtedajším názvom bane sa mysleli obe diela alebo iba jedna zo štôlní. Riaditeľom bane sa stal predstavený Substitučného banského súdu v Pezinku Jakub Jozef de Adda. V roku 1784 spravoval ťažiarstvo Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Aj keď sa ťažba orientovala na medenú rudu a pyrit, z ktorého sa získavala síra, podnikanie bolo opäť nevýnosné. Strata v roku 1787 dosiahla takmer 3000 zlatých. Krátko na to sa banská činnosť zjavne zastavila, keďže ďalšie výsledky ťažby sa už nevykazovali.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia banský súd v Pezinku evidoval viaceré žiadosti o obnovenie ťažby. V roku 1871 spomínal bane v Častej v článku Z topografie Malých Karpatov, vyjdenom v Letopisoch Matice slovenskej, prvý slovenský profesionálny novinár Daniel Gabriel Lichard. O desať rokov na to „červenú a sírovú baňu“ opísal historik Pál Jedlicska v práci o pamiatkach v Malých Karpatoch. Posledná ruda na získanie medi a síry bola vydolovaná v roku 1882, keď sa bane opäť na krátky čas otvorili.

V rokoch 1905 - 1930 mal povolenie ťažiť na banskom poli Mária český banský podnikateľ a majiteľ továrne na kyselinu sírovú v pezinskej Cajle Leopold Klíma. Nevedno z akých dôvodov sa však žiadne banské práce neuskutočnili. Koncom druhej svetovej vojny bol v Sivej bani zriadený obývateľný úkryt pre civilistov. V tom čase mala dĺžku 255 m a v jednej z troch štôlní bola aj pitná voda. Posledná rudná banská činnosť prebiehala v Častej v roku 1954. Západoslovenský rudný podnik počas prieskumu rozšíril Sivú baňu o 100 m. Zistilo sa pokračovanie polymetalickej žily, ale pre nevyhovujúci obsah rúd a malý rozsah ložiska sa práce zastavili. O obnovenie ťažby sa ešte v druhej polovici päťdesiatych rokov snažila obec, ktorá nevedela o výsledkoch prieskumu a zrudnenie pokladala za bohaté. V minulosti sa tradovalo, že zlato z niektorých predmetov uložených na Červenom Kameni pochádza z tunajších baní, čo je však vzhľadom na jeho zanedbateľný podiel v rude vylúčené.

Pre zaujímavosť, posledný miestny žijúci haviar Ján Trautenberger, známy pod menom Trantarák, ešte v rokoch 1900 – 1910 vodil zvedavcov do podzemia pri veselom speve: „A my sme havíri, kligan, kligan, kligan, Glück auf...“. Traduje sa, že raz sa mu pri prehliadke stratilo 19 ľudí, a preto vchody do baní zavalili.

Súčasnosť

Prvá zmienka o Častej pochádza z pred vyše sedemsto rokov. Ľudia tu však žili aj dávno predtým a za ten čas krajinu svojím vplyvom výrazne zmenili. Čo po sebe zanechali baníci, sme sa vydali zistiť do hôr nad obcou. Túru sme začali pri prvom bezmennom potoku, ktorý preteká krížom cez dedinu v smere od Bratislavy. Pokračovali sme po Mraznickej ulici do hôr. Na konci obce sa cesta vnára do lesa, pričom stále sleduje potok v malom údolí. Po jeho obidvoch stranách vidno na svahoch niekoľko povrchových baní rôznych tvarov. Prevažujú pingy, čo je odborný názov pre bane (jamy) lievikovitého alebo vaňovitého tvaru, prevažne s haldou okolo jamy alebo iba na jej jednej strane. Vypovedajú o aktivite baníkov aj v širšom okolí hlavných baní.

Potok nás po chvíli doviedol k menšej halde prvej, nižšie položenej štôlni Dolná Mária. Halda bola evidentne odťažená a je možné, že bola spracovaná v niektorej z posledných etáp ťažby s cieľom znížiť stratovosť banského podnikania, ako bývalo zvykom. Úvodný úsek štôlne sa zrútil, o čom svedčia aj trčiace kusy výstuže portálu. Napriek tomu je štôlňa obnažená, avšak zatopená, keďže zával bráni rýchlemu odtoku vody. V štôlni vidno múrik s výpustom, ktorý slúži na reguláciu vytekajúcej vody. Pri bani sa nachádza informačná tabuľa historického náučného chodníka červenokamenského panstva – Okolohradná potulka. Je to posledná zastávka trasy, ktorá sa začína pri Červenom Kameni. Okrem baní zahŕňa židovský cintorín, vyhliadku na Kukle, pohrebnú kaplnku Pálfiovcov a kalváriu. Pri inom prieskume sme za ňou našli zatopenú väčšiu povrchovú baňu. Kto sa chce o jednotlivých zastávkach dozvedieť viac, musí si kúpiť textového sprievodcu priamo na hrade alebo v blízkych mestách, nakoľko informačné tabule obsahujú len základné údaje.

Ďalej sme postupovali popri zvernici smerom na Kamenný (Prudký) vŕšok, kde sme narazili najprv na dolnú, väčšiu haldu štôlne Horná Mária a potom na ďalšie časti tejto bane. Nad haldou je zaúsťovacia ryha s nepriechodne zavaleným úvodným úsekom štôlne. Podzemná časť bane však bola najprv razená z vyššie položenej šachtovej pingy, čo je na západnom Slovensku unikátny spôsob dolovania. Tento starší vstup do podzemia je takmer úplne zavalený a je pravdepodobné, že v blízkej dobe zanikne. Baňa má v podzemí hlavnú chodbu, na ktorú sa napája chodba novšieho vstupu a jednu krátku vedľajšiu chodbu. Steny a stropy sú skrášlené nátekmi azuritu, limonitu, malachitu, aragonitovými formáciami či stalaktitmi. Výškový rozdiel štôlní Dolná a Horná Mária je 35 m.

V bani možno pozorovať odpočívajúce netopiere. My sme zahliadli podkovára malého (Rhinolophus hipposideros). Opustené podzemie baní je však pre svoje mikroklimatické podmienky vhodným domovom a hlavne zimoviskom aj pre ďalšie druhy netopierov ako je netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier riasnatý (Myotis nattereri), netopier veľkouchý (Myotis bechsteini), netopier vodný (Myotis daubentoni), ucháč sivý (Plecotus austriacus), ucháč svetlý (Plecotus auritus), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus) alebo podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum). Tieto užitočné lietajúce cicavce si zaslúžia našu ochranu a nesmieme ich pri zimovaní vyrušovať!

Vedľa spomínanej šachtovej pingy sa nachádza v jednej línii ďalšia, trochu menšia. Obe sú už značne zavalené a navzájom prepojené nepravidelne vyrazenou chodbou. Je možné, že závaly v jamách skrývajú aj ďalšie podzemné priestory. Horná halda okolo tejto bane svedčí o počiatočne úspešnom dolovaní, keďže je vizuálne objemovo menšia ako vyťažený priestor, z čoho vyplýva, že časť horniny bola odvezená na spracovanie. Časť podzemia štôlne Dolná Mária sa nachádza priamo pod baňou Horná Mária. To zapríčiňuje jav, že horná baňa je rýchlo odvodňovaná a nebýva zatopená ani počas jari a výdatných dažďov. V každom prípade je dnes podzemie týchto baní veľmi nebezpečné a nemalo by byť cieľom návštev turistov a zvedavcov. V okolí Červenej bane sa nachádzajú desiatky menších píng. Pozorné oko montanistu spozná, že slúžili iba na kutanie, čiže vyhľadávanie rudy.

Od Červenej bane sme sa vrátili k Sivej bani. Blízko nej bezmenný potok križuje zelená turistická značka vedúca po lesnej ceste. Tá nás doviedla do Častianskej doliny, kde sme po prekročení Štefanovského potoka vyšli na jej druhú stranu. Po prudšom stúpaní značka vedie po pohodlnej ceste. Po necelej hodine sme došli k úpätiu vrchu Jelenec (694 m n. m.), ku ktorému nás priviedla jeho možná súvislosť s ťažbou zlata. Vysvetlenie nájdeme v jeho staršom názve Geldek alebo Keltek. Tento názov je odvodený od skomoleného nemeckého slova Goldeck (Zlatý kút) a nie od slova Kelt, ako to vykladá ľudová etymológia. Keďže na kopci budovanom z karbonátových hornín sa nenachádza nijaké zrudnenie, názvom Geldek sa v minulosti označovalo väčšie alebo iné územie, ktoré sa neskôr prenieslo iba na tento vrch. To sa potvrdilo objavom povrchových banských diel v jeho širšom okolí. Po prudkom výstupe nám Jelenec poskytuje peknú vyhliadku. Na hlavnom vrchole je horská kniha, i keď na kopec nevedie žiadna značená trasa. Druhý vrchol je ťažšie prístupný, keďže je ohradený plotom zvernice. Na Geldeku sa naša cesta po stopách častianskeho baníctva končí. Je zjavné, že v katastri obce čakajú na svoje objavenie aj ďalšie bane, a preto bude tejto oblasti KPT aj naďalej venovať pozornosť. Na záver možno povedať, že Červená baňa by si určite kvôli zachovanosti a zriedkavému spôsobu ťažby zaslúžila vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku.

Geológia

Západnú časť katastra tvoria horniny kryštalinika, najmä fylity, pararuly, ruly, svory a grafitické bridlice harmónskej série. Východná časť pozostáva zo štvrtohorných sedimentov.

Hydrotermálne polymetalické ložisko Mária, ktoré sa dobývalo Červenou a Sivou baňou, sa nachádza v čiernej ílovitej bridlici vo fylite. Vypĺňa ho kremeň a vápenec s hniezdami pyritu. V podloží sú roztrúsené strieborné a niklové rudy a v menšej miere tetraedrit. V nadloží je hustá chalkopyritová impregnácia. Mocnosť žíl je v rozmedzí od niekoľkých desiatok centimetrov až po 4 metre. Okrem tohto ložiska je v Častianskej doline (pravdepodobne v kameňolome) známa drobná sfaleritová žilka s malým obsahom galenitu


Upozornenie:
Pohyb v starých banských dielach a prepadlinách je nebezpečný!

Prečítajte si tiež o histórii perneckého baníctva.


Obr.1 Mapa častianskych baní z roku 1783.



Obr.2 Pingy pri potoku v údolí nad Mraznickou ulicou.



Obr.3 Zvyšok haldy Sivej bane.



Obr.4 Torzo výstuže z portálu Sivej bane.



Obr.5 Zavalený úsek Sivej bane, v pozadí zvyšky jej haldy.



Obr.6 Vstup do podzemia Sivej bane cez prepadlinu.



Obr.7 Vnútro Sivej bane, v pozadí regulačná hrádzka.



Obr.8 Dolná halda Červenej bane.



Obr.9 Zaúsťovacia ryha Červenej bane, v pozadí jej dolná halda.



Obr.10 Prepadlina novšieho vstupu do podzemia Červenej bane, v pozadí jej horná halda.



Obr.11 Väčšia šachtová pinga Červenej bane.



Obr.12 Menšia šachtová pinga Červenej bane.



Obr.13 Chodba medzi šachtovými pingami.



Obr.14 Starší vstup do podzemia Červenej bane, v pozadí menšia šachtová pinga.



Obr.15 Zvyšok výdrevy v hlavnej chodbe Červenej bane.



Obr.16 Náteky rudných minerálov v hlavnej chodbe.



Obr.17 Stalaktity vo vedľajšej chodbe Červenej bane.



Obr.18 Netopier v podzemí Červenej bane.



Obr.19 Pinga pri Červenej bani.

Pramene:

KAŠIAROVÁ, E.: Predstavení banského súdu v Pezinku do r. 1800. Spravodaj, roč. 44, 2004, č. 2-4, s. 59-72.
KODĚRA, M., a kol.: Topografická mineralógia Slovenska. 1. A-Kl. Bratislava : Veda, 1986, s. 250, 251.
MAŠLÁR, E.: Zhodnotenie nepriaznivých účinkov starej banskej činnosti na životné prostredie v oblasti Malých Karpát. Manuskript. Spišská Nová Ves : Uranpress, 2001.
MELNÍKOVÁ, M.: Banské podnikanie na Červenokamenskom a Malackom panstve Pálfiovcov v 17. a 18. storočí. In: Marsina, R. (Zost.): Banské mestá na Slovensku. Martin : Osveta, s. 188-192.
WITTGRÚBER, P – TUČEK, P – VITÁLOŠ, P: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch. Historická štúdia. Bratislava : Road, 2001, s. 22, 37-39.
www.casta-cerveny-kamen.sk/urady-a-uradne-osoby
www.casta-cerveny-kamen.sk/1937-1947/#more-205
www.casta-cerveny-kamen.sk/rubrika/casta/kronika-castej/1957
www.marianka.eu/lichard.php
www.obecpila.sk/historia
Informácie od Vladimíra Schwandtnera

Článok vyšiel v pozmenenej podobe v Krásach Slovenska 7-8/2011.

© Matúš Sládok – Maroš Ondrejka

 

hore clanky-kpt
o. z. KPT: archeológia, montanistika, speleológia, turistika na Slovensku a v zahraničí


facebook-icon rss-icon