Cesta hrdinov SNP

leto 2016

Cesta hrdinov SNP je turistická magistrála ktorá vedie po červenej značke z Duklianskeho priesmyku až po hrad Devín cez významné miesta, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania v rokoch 1944 – 1945. Magistrála sa tiahne naprieč Slovenskom v dĺžke približne 750km. Trasa je rozdelená na dve časti. Prvá dlhšia časť začína v Duklianskom priesmyku a končí na Bradle. Z Bradla pokračuje trasa pod názvom Štefánikova magistrála. Obvykle sa však pri označení Cesta hrdinov SNP myslí celá trasa od Dukly až po Devín.

Prejsť celú trasu pešo trvá približne 30 dní. Trasa prechádza hlavne hrebeňmi pohorí Čergov, Volovské vrchy, Nízke Tatry, Veľká Fatra, Žiar, Strážovské vrchy, Biele Karpaty a Malé Karpaty. Je preto dôležité rozdeliť si cestu na menšie úseky a naplánovať si ich po jednotlivých dňoch. Vytvoril som prehľadnú tabuľku orientačných bodov, ku ktorej prislúcha aj výškový profil trasy v smere Dukla - Devín.

Tabuľka je vhodná na vytlačenie ako poster formátu A3. Obsahuje graf skutočného prevýšenia jednotlivých uzlových bodov. Tak isto obsahuje aj grafy pomerného prevýšenia rozdelené na 4 úseky pre lepšiu prehľadnosť ako aj nastúpané metre a vzdialenosti medzi uzlovými bodmi.

Druhá tabuľka je vhodná na vytlačenie vo veľkosti A4 ako pomôcka do terénu. Prípadne sa dá preložiť na polovicu a zalaminovať. Dostaneme tak praktickú obojstrannú pomôcku veľkosti A5, ktorá sa dá pohodlne používať aj v daždi.

Pre ešte väčšiu úsporu miesta sa dá vytlačiť tabuľka na A4 obojstranne dolu hlavou. Keď papier rozdelíme na štvrtiny, dostaneme teraz už naozaj malé kartičky. Na prednej strane je štvrtina cesty. Druhá štvrtina pokračuje na zadnej strane kartičky. Tretia a štvrtá štvrtina sú na druhej kartičke. Všetky dôležité informácie tak môžeme mať stále po ruke niekde vo vrecku.

Cestopis

1. deň, 0 – 5 km:
Strastiplná celodenná cesta busom, ale išiel priamo z Bratislavy cez Trnavu až do Svidníka. Cestou vidím veľa bocianov. Je ich tu toľko, koľko u nás vrabcov. Podvečer prichádzam na Duklu. No a tu na konci Slovenska, začína moja cesta po stopách hrdinov SNP. Na Dukle vystúpil aj Maroš. Pofotili sme si tanky a ideme spoločne nájsť nejaké miesto na noc. Na pol ceste do Medvedieho, tam kde červená značka pretína potok cez mostík je malé táborisko. Tu sa skladáme na noc. Večer kúpanie v potoku, ohník a hamakovačka. Skvelý začiatok. V prípade núdze je 5min cesty hore prúdom potoka opustená viacposchodová budova.

2. deň, 5 – 27 km:
Druhý deň ráno sa k nám pridáva Zuzana a Roman. Dnes je hrozné teplo. V Kapišovej si dávame tresku, jogurt a margotku. Témou dňa sú asfalty a zodrané nohy. Na Čiernu horu dorážame práve včas a to minutú pred dažďom. Je tu murovaná útulňa s krbom. Pri útulni je rozhľadňa. Na kopci však voda nie je. Dávam si aspoň sprchu v daždi.

3. deň, 27 – 58 km:
Poslednú vodu som vypil už včera. Na Makovici márne hľadáme prameň. Asi 10 min pod Lazovou lúkou je prameň a prístrešok. Prameni je však stojatá voda a pláva v nej pár utopených chrobákov. Napijem sa aspoň cez filter. V Kurimke na obecnom úrade majú exkluzívne WC a potraviny. Dopĺňame vodu a kupujeme špekáčiky. Snáď ich medvede neucítia. Cestou do Andrejovej som sa viackrát stratil. Hrozné značenie. Stratil som aj svoju skupinu. Aj cestou do Zborova som sa stratil, tam neboli žiadne značky. Šiel som cez lúky a nejakou náhodou som našiel červenú. Červená značka však v Zborove vyúsťuje priamo do rómskej osady. Obchádzam ju veľkým oblúkom a pokračujem stúpaním na Maguru. Asi 10min od rozcestníka Pod Magurou po žltej značke je malá chatka, pri nej ohnisko a prameň. Dávam si sprchu, špekáčiky a v prameni chladený džús. Večer prišiel chlapík v klobúku a s doutníkom v hube, vraj on je poľovná stráž a ja mám okamžite vypadnúť. A tak putujem tmou po žltej značke. Výborná príležitosť znovu sa dnes stratiť. Našťastie po chvíli objavujem vhodný posed. Nenápadne vkĺznem dnu a prečkám tu noc.

4. deň, 58 – 90 km:
V Bardejove dokupujem ovsené vločky, melón, klobásy a jogurty. Však v lese je záchod za každým stromom. Na pošte na mňa ľudia čumeli jak na ufonca. To kvôli gumeným návlekom na topánky. Odvtedy im hovorím ufo boty. Z Bardejova to boli len samé asfaltky po spaľujúcom slnku. Poobede dážď a šmykľavé blato pri stúpaní na rozhľadňu Žobrák. Je tu výborná útulňa, avšak mám dosť času, tak pokračujem ďalej. Hrebeňovka na Čergov zaliata v hmle. Výhľad tak akurát po najbližší strom. Kúsok pred sedlom Čergov priamo na značke je zamknutá chata Čergovčaka s verandou a ohniskom. Asi 200m západne je začínajúci potok. Našiel som tam bandasku. Ohrievam vodu a dávam si dnes teplú sprchu aj teplú večeru. Na verande som spal na lavici, pretože podlaha je dosť hrboľatá. Bola trochu krátka. Trčali mi nohy. Hlavne, že som v suchu.

5. deň, 90 – 123 km:
Z Terne do Kanašu toje samá bažina, tráva po pás a zle značená cesta. Cez Malý Šariš až na Cemjatu nekonečné asfaltky priamo po hlavnej ceste. V centre Cemjaty je kruhová kaplnka pod ňou veľký nápis PRAMEŇ a pod ním ešte väčší nápis VODA NIE JE PITNÁ. Idem teda ďalej. Asi 10 min po žltej značke od Čertovho kameňa je ďalší prameň. Ani tu voda nie je pitná. Je tu nepoužiteľná poľovnícka chata, pri nej však výborný altánok, ohnisko a malý potôčik. Altánok má rovnú drevenú podlahu. Búrka mi už hrmí za pätami a po chvíli sa už spúšťa dážď. Znovu perfektne načasované, uvidíme do kedy mi to vydrží.

6. deň, 123 – 170 km:
Ráno som okoštoval z toho minerálneho prameňa. Úplná vajcovka. Celé doobedie sa mi grgali sírové výpary. V Radaticiach čakám na otvorenie potravín, keďže sa blíži víkend. Prešľapujú tu aj domáci. Vraj si idú kúpiť „pribináčik“ s príchuťou borovičky. Na Prokopovom mlyne si dávam oddych a kúpanie v rieke. Turistické paličky nepoužívam, ale vraj odľahčujú kĺby. Spravil som si teda drevené. Keď ich nebudem potrebovať, vrátim ich do prírody. Výborne sa však hodia aj na presekávanie sa cez pŕhľavu. Popri rieke Hornád pred Kysakom je taká zelina, že som hneď jednu paličku zlomil. Na Jánošíkovu baštu prudké stúpanie, ale za to krásne výhľady. Potom nekonečné klesanie, ale cestička je príjemná. Idem v šľapkách až do Košíc. Do Sedla pod Kamenných hrbom prichádzam potme. Na zelenej značke zúfalo hľadám vodu. Po pár minútach sa vynára altánok s prameňom a ohniskom. Altánok je vhodný len na sedenie. Hamakujem teda priamo pod strieškou.

7. deň, 170 – 200 km:
Na chate Lajoška závan civilizácie. Dávam si prvé civilné jedlo od začiatku cesty. Pozor, chatárov pes neznáša ľudí s drevenými paličkami. Pred chatou Erika som stretol prvých dvoch SNP-čkárov z opačného smeru. Vymenili sme pár info, posťažovali sa na veľké horko a každý pokračoval svojou cestou. O 15 minút zahrmelo a spustil sa silný lejak. Stihol som dobehnúť pod striešku maringotky. Dážď šľahá z každej strany, tak som riadne osprchovaný. Po dvoch hodinách dážď trochu ustal. Vyrážam do terénu. Po ceste sú obrovské mláky. Pri zostupe sa brodím cez polomy mokrou húštinou. Cesta nikde. Na Troch studniach som tiež poblúdil. Najprv som márne hľadal prameň, potom cestu. Zabil som tým ďalšiu hodinu. Na križovatke lesných ciest, pri starom dube, treba zatočiť vpravo. Na križovatke žltej a červenej je malá lúka s prístreškom a ohniskom. Odtiaľ značená cestička k prameňu. Stúpanie na Kloptáň je trochu lepšie. Ale len o trošku. Mokrá tráva ma fackuje do tváre. Na vrchol prichádzam večer. Útulňa pripomína skôr vtáčiu búdku. Podlaha je mokrá, pretože z otvorenej strany šľahá dážď. Vzhľadom na predchádzajúce blúdenie nechcem riskovať zostup po tme. Stolom zabarikádujem chýbajúce dvere a nejako to tu prečkám.

8. deň, 200 – 225 km:
V noci pršalo a bola víchrica. Vietor lomcoval chatkou. Ráno sa nachvíľku vyjasnilo, takže konečne mám výhľad do okolia. Zostup z Kloptáňa však nebol podľa mojich predstáv. Za Jánošíkovou skalou značka vyúsťuje do húštiny a potom už len človeče hľadaj si cestu. GPS ukazuje že som na značke ale ja sa tu predieram sa mokrou húštinou. Kým prídem do Štósu, ešte sa pár krát stratím. Tápam v hmle, chodím v kruhoch a do toho prší. V Štóse zostupujem až do dediny, doplniť zásoby, pretože najbližších pár dní po ceste už nič nebude. Poobede sa vyjasnieva. Ďalej pokračujem ako prechádzkou po parku. Široká lesná cesta s dostatkom prameňov. Asi 500m severozápadne od vrcholu Pipitky by mala byť zamknutá chata s verandou a prameňom. Svah však pripomína mesačnú krajinu. Rúbanisko bez jediného stojaceho stromu. Vravím si že snáď ju neodfúklo. Zvečerieva sa a tak hľadám aspoň ten prameň. A tu zrazu z ostrovčeku posledných stromov vyčnieva komín. Veranda je už trochu rozpadnutá a v okolí je dosť odpadkov. Prameň je ale výdatný.

9. deň, 225 – 256 km:
Ráno bol veľmi silný vietor. Cesta na Skalisko je priam ako z rozprávky. Chodníček obrastený machom. Na Čertovej holi som čertovsky poblúdil. Znovu cesta a značka nikde. No nebudem už viac písať o blúdení, pretože sa to stáva dennou rutinou a prestáva to byť zaujímavé. Konečne prichádzam k poľovníckej chate Pod Stromišom. Je tu ohnisko, prístrešok a prameň. Prístrešok a veranda sú dosť malé. Na povale by sa našlo viac miesta, no je dosť zaprášená. Pri chatke už stanovali tri holky z Prahy: Áňa, Abeba a Efča. Tiež idú cestu SNP. Trochu sme pokecali pri táboráku, ale už podvečer začína pršať. Hamakujem na trámoch povaly.

10. deň, 256 – 280 km:
Dnes putujem s holkami. Rozprávajú veselé príhody z vandrov. Cesta je pokojná a ubieha rýchlo. V chate na Čuntave sa nedá ubytovať. Obsadili to tam nejakí mastňáci. Stôl pri prameni je krytý mini strieškou, ktorá ani nestojí za reč. Mali sme radšej zostať v prístrešku pod Ondrejiskom. Varíme spoločnú večeru z posledných zbytkov potravín. Hamakujem v blízkom lesíku.

11. deň, 280 – 324 km:
Dnes vyrážam sám, ešte pred východom slnka. V Telgárte doplním zásoby a pomaly začínam zdolávať majestátnu Kráľovu hoľu. Cestička vedie najprv lesom, neskôr korytom potoka a potom trávnatou stráňou. Nie je to až také hrozné, ako som sa sprvu obával a o tri hodiny už stojím pod vysielačom. Čo sa týka počasia tak som očakával spaľujúce slnko, no je hmla a fúka mrazivý vietor. Nasadzujem zimnú čiapku. Čo sa týka terénu, tak po Andrejcovú je to ako prechádzka po anglickom trávniku v predzáhradke. Ďalej na Ramžu už začínajú prudké klesania a stúpania po kamenistých chodníčkoch. Trochu sa vyčasilo. Pokračujem po hrebeni a zrazu predo mnou spadla sama od seba v úplnom bezvetrí drevená tyč. Že by nejaké znamenie? Celý deň idem bez prestávky rýchlym tempom, no stále nestíham časy uvedené na rozcestníkoch. Začiatočník by si ich mal vynásobiť dvoma. Na Ramžu prichádzam až večer. Je tu drevená útulňa s pieckou, prameňom a ohniskom. Asi najlepšia za celú cestu.

12. deň, 324 – 340 km:
Ráno je sychravé. Chodníček sa často stráca v neprehľadnej húštine. Divočina ktorá pripomína Aljašku. Od Čertovice začína prudké stúpanie, avšak terén je príjemný. Vrcholky kopcov sú zahalené v hmle. Okolo obeda prichádzam ku chate Milana Rastislava Štefánika. Je to skôr horský hotel so všetkým vybavením od splachovacích záchodov cez sušičku topánok až po jedáleň. Na chate ma už čaká Matúš. Dnes už nejdeme ďalej. Nabíjam mobil a suším veci.

13. deň, 340 – 376 km:
Trinásty deň začína hneď zrána nešťastne ostrým studeným vetrom, ktorý reže do očí. Neskôr sa pridáva dážď. Ďumbier teda vynechávame. Počasie sa v priebehu dňa stále len zhoršuje, ale nie je cesty späť, treba sa dostať dolu z hrebeňa. Vietor nám podfukuje pončá ako sukňu Marilyn Monroe. V sedle pod Skalkou je vietor taký silný, že sa človek len ťažko udrží na nohách. K záveru dňa sa na Veľkej Chochuli mraky nachvíľu rozostúpili a príroda nás odmenila krásnym výhľadom do okolia. Dokonca som zažil aj zjavenie v podobe slabého vidma. Zmoknutí a premrznutí konečne dorážame do Hiadeľského sedla. Nachádza sa tu prístrešok s prameňom a ohniskom. V dolnej časti sa dá posedieť a horná je na spanie. Krov však nie je utesnený a tak dosť podfukuje.

14. deň, 376 – 395 km:
Studený silný vietor kvílil celú noc a neustal ani na ďalší deň. Hneď od prístrešku je prudké stúpanie na Kozí chrbát. Teším sa, že sa trochu zahrejem. Na Donovaloch dopĺňam zásoby. Za dreveným mostom sú potraviny, ktoré majú otvorené aj v nedeľu. Avšak doteraz som za košík potravín zaplatil v priemere okolo 15 EUR, no tu vyvaľujem oči, keď vidím na kase 35 EUR. Ďalej už putujem sám. Chodník vedie zalesneným hrebeňom, kde treba prejsť cez mnoho lokálnych vrcholčekov. V húštine nachádzam nepoužitý sprej na medvede. Beriem ho, aj keď zatiaľ som trus ani stopy po medveďoch nevidel. Asi 300m severozápadne od Prašníckeho sedla je malá jaskyňa. Je orientovaná tak, že do nej nefúka a tak dáva pocit tepla. Na zemi je suchá čečina. Spravím ešte drevený rám, do neho dva mechy suchého lístia a mám mäkučký matrac. Prameň v okolí síce nie je, ale nerád by som v tomto vetre uviazol v noci niekde na hrebeni.

15. deň, 395 – 429 km:
Na matraci z listov som sa vyspal výborne ako batoľa. Snáď ešte lepšie ako doma v posteli. Prvý veľký kopec je stúpanie na Krížnu. Je jasno, pekne vidno aj kopce v diaľke. V tej chvíli mi nejako nedošlo, že tie kopce v diaľke musím ešte dnes zdolať. Od Kráľovej studne po Sedlo Šturec ide lesná spevnená štrková cesta. Ďalej už pokračuje zalesneným hrebeňom. V okolí Svrčiníka je náhorná plošina s oblasťami pralesného podrastu. Podvečer prichádzam do sedla tunel. A naozaj je tu malý turistický tunel. Je tu aj altánok s drevenou podlahou a ohniskom. Západným smerom by mal začínať potok. Pri maringotke som však objavil kanister s vodou. Na pitie to asi nebude, ale na umytie postačí. Altánok má z jednej strany natiahnutú plachtu, čo dosť pomáha proti vetru.

16. deň, 429 – 470 km:
V dedinke Krahule idem do potravín. Ihneď siaham po acidku. Predavačka ale vraví, že mi ho nemôže predať, pretože už je po dátume spotreby, nech si vyberiem niečo iné. A ja na to:“ Práve na acidko som sa najviac tešil, len mi ho predajte, veď acidku to nevadí ani mne nie a vlastne aj tak netuším aký je dnes dátum.“ A tak mi podáva hneď dve naraz a že mi ich ani nebude účtovať, keďže sú už nepredajné. Výborný začiatok dňa. Až po Kunešov je to po asfaltkách na priamom slnku. Cesta potom pokračuje zalesneným terénom. Prevýšenia nie sú veľké, ide sa dobre. Pred smerovníkom Žiare je poľovnícka chata s malou verandou, prameňom a ohniskom. Zábradlie verandy neprefukuje no podlaha je kamenná.

17. deň, 470 – 492 km:
Ráno som sa zobudil na to že prší. Ešteže som pod strieškou. Otáčam sa teda na druhý bok a čakám, kým to prejde. Neskôr dážď trochu ustáva, tak vyrážam. Hneď z hurta sa škriabem na Vyšehrad. Chodník je plný sutiny. Potom sa brodím mokrými lúkami smerom na Hadvigu. Cesty sú rozbahnené po ťažbe dreva. Dva kroky dopredu a jeden späť. Prší celý deň. Dážď nepoľavuje. Skôr sa strieda silný lejak s obyčajným pršaním. Postupujem len veľmi pomaly. Prichádzam na Fačkovské sedlo. Výhľad tak po najbližší strom. Nejdem sa už púšťať do kopcov. Na konci chát v ľavo pod jazierkom je veľký senník z troch strán krytý plachtou.

18. deň, 492 – 508 km:
Hneď zo sedla stúpam na Homôlku. Po rozmočenom hlinenom chodníku to ide doslova ako po masle. Lenže v opačnom smere. Hrozne sa šmýka a v niektorých úsekoch má zjazdovka sklon aj viac než 45°. Včera bolo chladno ale dnes je brutálna kosa. Mám pocit, akoby malo začať snežiť. Najradšej by som si dal na ruky ponožky. Na opačnej strane kopca sa brodím mokrou trávou. Všade je hmla, vidím len kúsok chodníka pred sebou. Znova začína pršať. Ukrývam sa pod veľkým smrekom, čakám ako sa počasie vyvinie a desiatujem. Špecialita šéfkuchára – omrvinky z chleba v rybacom oleji. V Čičmanoch omrknem domčeky a doplním zásoby. Francúzki turisti si fotia aj mňa. Blatový až po stehná som asi zaujímavejší ako perníkové chalúpky. Za Čičmanmi vyšlo slnko. Suším veci na lúke pri potoku. Stúpam na Strážov ale zamračilo sa a začína znova popŕchať. Mierim teda do chatky. Z križovatky červenej a zelenej po zelenej značke smerom na Samostrel. Asi po 3 minútach treba zahnúť na prvej odbočke vpravo a ísť ďalších asi 7 min chodníčkom po vrstevnici až ku chatke. Chatka je zamknutá, avšak povala je prístupná cez bočné dvere. Prameň tu nie je, avšak voda sa dá nabrať na červenej značke pred stúpaním do kopca pri kaplnke. Alebo potom v sedle pod Strážovom.

19. deň, 508 – 542 km:
Vyrážam za svitania. Tak ako v iné dni začínam v mikine a kraťasoch, veď pri stúpaní do kopca sa zahrejem. Dnes je ale nejako chladno. A už asi tuším prečo. Lúky pod Strážovom sú pokryté námrazou. Takže asi je ešte stále pod nulou. Odpájam sa z trasy a stúpam až na vrchol kopca Strážov, aby som si po dlhej dobe vychutnal výhľady. Potom návrat na značku a pokračujem do Zliechova. Odtiaľ cesta pokračujem lúkami a pasienkami cez mnoho lazov. Nechcel som už písať o blúdení, lenže poslednú značku som videl na konci Zliechova a ďaľšiu až pod Vápečom. Áno, viem že trasa bola preznačená, no netrafil som ani starú ani novú. Videl som vrchol v diaľke, tak som šiel nejako podľa kompasu. Výstup na Vápeč je potom už malina. Kúsokm pred Hornou Porubou je potom s hlbokými jazierkami, kde sa dá dobre vykúpať. Ďalej cesta pokračuje zalesneným hrebeňom. Kvôli chladu sa snažím dostať do nižších polôh. Hamakujem v lesíku kúsok nad Trenčianskymi Teplicami.

20. deň 542 – 569 km:
Dnes je už teplejšie. Ba až príliš. Cesta do Trenčína vedie prevažne lesom avšak cez celý Trenčín, Zlatovce až popod diaľnicu sú to samé asfaltky. Potom cez polia a lúky až do Drietomy. Z Drietomy je dosť prudké stúpanie. Pomaly sa zvečerieva, tak hľadám útulňu. Treba odbočiť zo značky cez lúku na kopec Žľab. Útulňa je asi 150 m severovýchodne od vrcholu. Vedie sem cestička, ktorej som sa držal aj ja. Útulňa má novú strechu. Zrekonštruovaná v roku 1998. Vyspalo by sa v nej odhadom 6 ľudí. Najbližší prameň je až v sedle pod Sokolím kameňom.

21. deň 569 – 611 km:
Vyrážam na svitaní. Z prvého kopčeka už vidím vysielač na Veľkej Javorine. Pozdĺž českej hranice prechádzam cez kopanice. Miestami lesom, inde zasa po asfaltkách. Musím pochváliť bratov Čechov za excelentné značenie. Hlavne pri zmenách smeru sú značky viac na husto, aby bolo jasné, kam cesta pokračuje. Prevýšenie je minimálne a tak pokračujem rýchlo. Pri prameni po prechode hlavnej cesty si dávam obednú prestávku a pripravujem sa na výstup. Je to síce stále do kopca, ale nie je to až také hrozné ako som si predstavoval. O dve hodiny už stojím pri vysielači. Ďalej zostupujem lesom smerom na Myjavu. Priamo na značke na Juráškovej lúke sa nachádza poľovnícka chata s dlhou verandou, ohniskom a studňou. Pri studni je veľká plastová kaďa. Napúšťam si teda vodu a dávam si kúpeľ ako vo vani. Potom sa suším v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Moje drevené paličky sa po 600 km skrátili natoľko, že sú nepoužiteľné. Jednu použijem do variča na uvarenie večere a druhú si z nostalgie nechám na boku ruksaku pre prípad, že by som sa ešte musel presekávať nejakou zelinou.

22. deň, 611 – 676 km:
Vyrážam ešte za tmy. Len kúštik je cez lez a potom cez Myjavu až do polianky sú to samé asfaltky. V okolitých ovocných sadoch sa dá dobre naraňajkovať. Prichádzam na Bradlo. Hľadím do diaľky, ktoré kopce ešte musím zdolať. Aby som odľahčil batoh neberiem už žiadne zásoby jedla ani vody. Malé Karpaty dobré poznám. Budem piť z prameňov. Pred cieľom treba pridať a tak chcem využiť pekné počasie a prejsť dnes čo najviac. V Borovej dolinke niečo robia a tak sa musím stále uhýbať nákladiakom priamo na červenej značke. V mojej obľúbenej obci Dobrá Voda je pri jazierku výdatný prameň Zlatej studne. Ďalší prameň je aj za Mihalinovou. Pokračujem na Sokolské chaty. Tu je v strede osady prameň asi 5 min mimo značky. Zvečerieva sa, ale ja pokračujem v ceste. Prestávku si robím až na Jaskyniarskej studničke. Nachádza sa 10 min cesty po modrej od rázcestníka Brezinky – kúsok za kaplnkou. Putujem nocou ale žiadne blúdenie, idem po pamäti. Navyše nejaká dobrá duša označila cestu reflexnými značkami, takže teraz svieti už z diaľky. Po pol noci prichádzam k poľovníckej chate Mon Repos. Pri chate je prístrešok, prameň a kohútik s vodou. Prameň býva v lete vyschnutý. Ulýham do spacáku. Rýchlo si oddýchnuť a ráno pokračovať v ceste.

23. deň, 676 – 728 km:
Vyrážam na svitaní. Prechádzam cez Amonovu lúku, kde je prístrešok a občasný prameň. Ďalšiu prestávku si robím na lavičkách pri občasnom prameni na Mesačnej lúke. Zdolávam Vápennú, ako poslednú veľkú prekážku na ceste k cieľu. V Sološnickej doline je malý altánok pri potoku. Ďalší prameň je v sedle Hubalová. Na Čermáku sa nachádza maly altánok aj prameň. Potom dlho nie je nič, ani voda ani prístrešky. Najbližší Silnického prameň sa nachádza až za smerovníkom Salaš. Večer prichádzam na Dolný Červený Kríž. Je tu hotová dedinka prístreškov. Práve včas, keďže za chrbtom mi už hrmí búrka. V okolí sú pramene Himligárka a Zbojníčka. Voda z nich vraj nie je pitná, no ja som ju pil už veľa krát. Dnes posledná noc v lese. Devín si nechávam na zajtra ako čerešničku na torte. Pomaly sa pripravujem na návrat do civilizácie. Prešiel som pešo celé Slovensko, no predsa sa mi najviac páčia Malé Kapraty.

24. deň, 728 – 751 km:
Nad ránom sa spustil silný lejak. Ešte dobre, že som po strieškou. Dospávam a čakám, kým to prejde. Dnes sa už netreba náhliť. Dážď ustal, tak vyrážam. Malé stúpanie na Kamzík a potom zostup až do Bratislavy. Na Slavíne si dávam prestávku. Cesta mestom je už trochu nezáživná. Prepletám sa uličkami mestskej džungle. Na Devínskej Kobyle je ešte kúsok lesa. Potom sa krajina otvára a už z diaľky je vidno zrúcaninu hradu. A tak v 24. deň po jeden a pól miliónoch krokoch stojím tu pod Devínom na opačnom konci Slovenska. Chudší o pár kilogramov, ale bohatší o mnoho zážitkov. Potešený, že som to zvládol až do cieľa, ale zároveň zarmútený, že týmto sa moja cesta končí.

Ako sa zbaliť na cestu SNP

Človek, ktorý už má za sebou nejaké viacdenné túry vie, čo je dôležité si zobrať. No nie je na škodu inšpirovať sa od tých, čo už cestu prešli. V ďalšej časti popíšem čo a ako som si pobalil ja. Každý si to potom môže upraviť podľa vlastných potrieb. Vhodné je rozdeliť si veci do menších balíčkov, aby sa s nimi ľahšie manipulovalo. Igelitové tašky nie sú až také vhodné, pretože sa časom trhajú. Ja som používal hlavne nylonové obaly zo starých spacákov. Navzdory starým názorom by mali ísť najľahšie veci ako oblečenie a spacák na spodok ruksaku a ťažké veci ako konzervy, foťák a voda na vrch. Veci sa tak lepšie uložia a ťažisko sa posunie hore. Ruksak potom menej ťahá človeka dozadu. Do ruksaku som najprv vložil veľké igelitové vrece, do neho som dal všetky menšie balíčky, vrece som zatvoril a na neho som položil fľaše s vodou. Potom som zatvoril vrch ruksaku. Takto veci nenavlhnú od dažďa, vlhkosti od zeme ani od zarosených fliaš so studenou vodou. Mokré veci (ako napríklad pončo) som potom kládol až nad uzatvorené vrece.

Tu je kompletný zoznam vecí, ktoré som si bral ja:

Nocľah: spacák HUSKY cyklo mini, Hamaka DD Camping, ultralight celta TW 3.5 x 1.5m, karimatka
Oblečenie na spanie: termo tričko s dlhým rukávom, termo spodky, hrubé ponožky, ľadvinový pás, čiapka, bufka
Ostatné oblečenie: krátke nohavice, 3/4 nohavice, dlhé nohavice, náhradné spodné prádlo a ponožky, 3x tričko s krátkym rukávom, tenký sveter s dlhým rukávom, mikina s kapucňou, malý rybársky klobúk
Nepremokavé veci: nepremokavé pogumované nohavice, návleky na lýtka, gumené návleky na topánky, pončo, tenká nepremokavá bunda
Varenie: veľký diel hliníkového ešusu, pokrievka – slúži ako tanier, kliešte na ešus, wodgas stove – varič na drevo, plastová lyžica LMF, 3x malý zapaľovač, kresadlo
Voda: dve 1.5L PET fľaše, malá 0.5L fľaša na boku ruksaku, filter na vodu LIFE STRAW
Elektronika: smartphone s GPS a mapami, 2 powerbanky 1200 mAh, nabíjačka na mobil, náhradné batérie do foťáku, čelovka, malý kompaktný foťák Canon A490
Hygiena a lekárnička: mini kefka, mini pasta, mini mydlo antibakteriálny krém, vazelína, leukoplast, liečivá a vitamíny, dezinfekcia, obväz, sada na vyberanie kliešťov, mini uterák
Ostatné veci: Mapy A4, pero, sk-pásky, 2m sivej lepiacej pásky, ihla a niť, tríciové svetlo, nôž Victorinox Camping, gombíkový kompas, 2mm REP šnúra - 5m, topánky Prabos condoriri, šľapky

Strava a varenie

Niektoré chaty ponúkajú varenú stravu. No často však bývajú cez týždeň zatvorené. Ja som sa stravoval hlavne v potravinách. Niekto by povedal že sú to len polotovary, no pre mňa výživná strava. Tie ktoré sa rýchlo kazia som konzumoval ihneď: jogurty, tvaroh, ovocie, zelenina. Potraviny ktoré sa dajú zjesť ešte do večera alebo na druhý deň: vákuovaný údený syr, klobásy, párky, špekáčiky, sladké pečivo, záviny, chlieb. Dlhodobo trvanlivé potraviny: predvarená šošovica, predvarené cestoviny, predvarená ryža, mäsové konzervy, ovsené vločky, orechy, sušené ovocie. Sáčkové polievky a vifonky nemajú moc výživnú hodnotu. Dajú sa však skombinovať so starým pečivom, ak sa už rozpadáva na prášok.
Na varenie som používal varič na drevo. Spaľuje drevo a predsa to nie je otvorené ohnisko a nezostane po ňom vypálené miesto. Objem tenkých drievok, ktoré sa vojdú do ešusu dokáže priviezť vodu do varu. Okrem toho som sa nad varičom niekedy aj ohrieval alebo sušil po kúpaní. Naštartovanie trvá síce o pár minúť dlhšie ako na plynovom variči, ale za to tenké drevo je takmer všade dostupné. Zažil som, že ľudia v polovici cesty (niekde okolo Telgártu) márne zháňali novú plynovú bombu.

Denný režim cesty

Po pár dňoch som si zvykol na prirodzený denný režim slnka. Čelovku ani hodinky som okrem posledných dvoch nocí takmer nevyužil. Večer som chodil spávať za šera, teda asi niečo po deviatej. Ráno som sa prirodzene zobúdzal po východe slnka. Čiže približne pred šiestou. Zbalil som veci a vyrazil. Raňajky som si dal až po chvíľke šliapania, alebo na prvom kopci, až potom čo som sa zahrial. Väčšinou som putoval sám, takže keď som mal chuť ísť išiel som, a keď som mal chuť oddychovať, oddychoval som. Asi okolo šiestej hodiny večer som sa začal obzerať po nejakom nocľahu. Najlepšie nejaký altánok alebo strieška, aby som nemusel sušiť veci od rosy. Ideálne keď sa tam nachádzal aj prameň, alebo aspoň potok. Ak som do tmy nič vhodné nenašiel, tak som spal v hamake. Penziónom som a vyhýbal. Chcel som mať kontakt s prírodou. Ak bol dobrý terén a pekné počasie, tak sa išlo dobre. Ak bola cesta zle značená a keď sa k tomu pridala hmla, dážď a rozbahnený terén, tak bol postup žalostne pomalý. Vtedy je lepšie šetriť sily a zbytočne sa nezničiť. Nie je dôležitý cieľ ale cesta. Preto si treba cestu užívať a v zdraví prísť úspešne až do cieľa.

Mac Matej Pašák