Trnavská 100

5. - 6. jún 2010

Trnavská stovka je turistická akcia, organizovaná každoročne Klubom Diaľkoplazov a Horolezcov Skoba Trnava. Je zaradená do klasifikácie Malokarpatský diaľkoplaz a Slovenský superdiaľkoplaz. Trasa začína v Bratislave a tiahne sa v dĺžke 100 km hrebeňom Malých Karpát až do Brezovej pod Bradlom. Podmienkou úspešného ukončenia je prejsť celú trasu do 24 hodín.

Konečne som si našiel 24 hodín čas na 37. ročník Trnavskej stovky. V sobotu ráno som si chcel v Bratislave chytiť štartovné číslo jeden. To by som však musel príliš skoro vstávať. Nechcel som to siliť a tak som sa chystal na rýchlik s odchodom okolo šiestej z Trnavy. Kvôli záplavám rýchlik meškal a tak som dorazil na miesto štartu o 7:10. Vyfasoval som poradové číslo 425. Prehodnotil som svoju nomináciu na prvé miesto a vykročil som smerom k horám. Keďže som na túto šialenosť nikoho neprehovoril, išiel som sám reprezentovať klub KPT. Aj keď začiatok bol samé stúpanie, cesta mi ubiehala rýchlo. Ani som sa nenazdal a už som bol na prvom kontrolnom bode na Bielom kríži.

Orazím kontrolnú kartu, nahodím šortky a po malej pauze idem ďalej. Na Troch kamenných kopcoch dávali ako bonus k razítku jeden cukrík – to sa oplatí prísť až sem. Zo Somára je to z kopca, tak sa ide celkom fajn. Na Pezinskej Babe sa skrývala v bufete tajná kontrola. Pred výstupom na Čmeľok som sa posilnil. Odjedol som niečo zo zásob, aby ma ruksak neťažil. Ponúkol som trochu aj koníkovi, ale odvoz na Čmeľok som si sním nedohodol.

Na Skalnatú je to tiež pekné stúpanie. Slniečko pripekalo a ja som už dávno dopil poslednú vodu. Na vrchole sa už všetci kochali výhľadom do okolia. Spravil som si fotku na pamiatku a pokračoval som v ceste. Na Čermáku bolo národa ako v hypermarkete. Ľudia opekali a oddychovali v tráve. Pri studničke som sa poriadne napojil, ovlažil a vykúpal. Nakukol som kontrole ponad plece a zistil som, že väčšina čísel predo mnou je menších ako 350. Chcel som si urobiť ďalší náskok, ale mal som pocit akoby mi niekto pod nohy hádzal polená, ba niekedy aj celé stromy. Cestou na Hubalovú bolo veľa popadaných stromov, ktoré sa ani nedali preliezť, iba obísť dookola.

Pri zostupe do Sološnickej doliny som začal cítiť ako ma odierajú topánky. Na asfaltke som si musel dať oddych. Nožíkom som poodrezával nejaké kúsky z vnútra topánky čo ma tam tlačili. Posilnený čokoládou sa mi cesta na Vápennú nezdala až taká hrozná ako inokedy. Po dlhšej chvíli ma víta rozhľadňa na Roštúne. Kontrola ma čakala až na Mesačnej lúke. Odtiaľ už všetci básnili len o guláši na Bukovej. Na Mon repose dopĺňam vodu vychutnávam si posledné lúče zapadajúceho slnka. Na bukovú prichádzam presne o 22:00. Keďže som sa už predtým napchal horalkami tak som si namiesto gulášu dal iba párky. Dám si ešte kofolu aby som po ceste nezaspal.

Po ceste na sokolské chaty som sa zakecal so skupinkou chalanov a tak sme na Sokolských chatách minuli odbočku do lesa. Nakoniec sme sa už nejako dostali na cestu čo vedie na Bielu horu. Niekde na Rakovej som uvidel v hmlistom opare svietiaceho Mikuláša. Bola to kontrolný bod na ktorom sa podával teplý čaj a iné tekutiny. Odpojil som sa od skupinky a zamieril som na Mihalinovú. Zasa pekne do kopca. Po asfaltke sa valila voda v celej jej šírke. Z Mihalinovej dolu kopcom to nebolo o nič lepšie, ale skôr horšie. Voda tiekla potokom po lesnej ceste.

Po prekonaní blata a vody som konečne vyšiel na lúku zaliatu mesačným svitom. V diaľke už vidím svetlá domčekov na Dobrej vode. Cesta bola zarastená trávou a poriadne mokrá od rosy. Plátenným teniskám dávam poriadne zabrať. Keď som už bol pri dedine, tak som sa obzrel za seba. Po poľnej išlo za mnou dosť ľudí. Na kľukatej ceste ich čelovky vytvárali dlhého svietiaceho hada. Škoda že sa to nedalo vyfotiť. Po ceste do reštaurácie ešte omrknem známu labuťku. Na predposlednej kontrole sa hralo, pilo a veselilo. V šenku som si kúpil slané paličky na chrúmanie po ceste. Na detskom ihrisku sa o tretej hodine rannej nehrali žiadne deti.

Posledný úsek cesty som už išiel po cyklo asfaltke. Šľapy som mal už pekne zodraté. Stále ma prenasledovali dvaja turisti ktorí ma chceli predbehnúť. Všetci sme sa už len ťahali ako slimáky. A tak sme sa dlhý čas naťahovali kto z koho. V poslednej zákrute na Dlhé rovne som nahodil poklus a konkurentov nechal ďaleko vzadu. Klesanie do Brezovej idem po spiatky, aby som využil poslednú nezodranú plochu na nohách. Cestou dolu rozmýšľam či je horšie ísť do kopca alebo z kopca.

V Brezovej medzi prvými domami pozerám na hodinky. O päť päť. Neviem prečo, no v hlave mi skrsla myšlienka že to chcem stihnúť do piatej. Nohy som si už necítil, ale pred cieľom treba vždy pridať. Rýchlo dobieham ku škole, a aj po schodoch do triedy ešte niekoho obieham. Nakoniec som to stihol, nemôžem tomu uveriť. Až vtedy som si uvedomil že som prešiel vlastne celé pohorie Malé Karpaty. Ľudia čo prišli predo mnou pospávali a čakali na autobus do Jablonice. Pridal som sa k nim. Autobus bol pekne napráskaný. Posledný boj čo ma čakal, bol presun v Jablonice z autobusovej stanice na vlak, ktorý som chcel stinúť. Nakoniec sa to podarilo. Možno si to o rok zopakujem znova.

Komentár: Mac