Diaľková turistika 2010: Nízke Tatry, (hrebeňovka, Korytnica - Telgárt)

31. júl - 5.august. 2010

Akcie sa zúčastnili: Kuny, kaNEC, Mac, Tomcat, Mary a Lenka.
Pôvodne som plánoval na rok 2010 diaľkovú turistiku v Bielych Karpatoch a Javorníkoch. Bežne začínam s plánovaním na jar, avšak pre veľkú časovú zaneprázdnenosť a neustále odkladanie tejto záležitosti som bol aj rád keď mi Tomcat oznámil, že asi pôjdeme do Nízkych Tatier. Nápad to bol Kunyho a celú akciu aj zorganizoval. Spolu s Brzom a Tomcatom časť pohoria od Korytnice – kúpeľov po Čertovicu v roku 2007 v rámci našej najdlhšej diaľkovej turistiky už prešli. Ich spomienky počas pochodu tak boli vítané. Na pochode sa zúčastnil okrem mňa Karol, Kuny, Mary, Tomcat a nečlenka Lenka.

Deň 1.

Ráno nastupujeme v Trnave na rýchlik okrem Tomcata, ten sa pridáva v Leopoldove. Cestujeme v novom klimatizovanom vozni a tak cesta príjemne ubieha. V Ružomberku vystupujeme a v parku pred stanicou pri pamätníku SNP sa skladáme. Niektorí odišli nakúpiť do obchodu aj pre ostatných dobroty a tak si potom dávame aj po plechovke piva. O chvíľu sa už tlačíme s báglami v natrieskanom autobuse. Takéto nepohodlné cestovanie je pre nás utrpenie. Našťastie tento presun netrvá dlho a vystupujeme v Korytnici – kúpeľoch. Od autobusovej zastávky po asfaltke je to k osade kúsok. Celý deň je pomerne teplo a vlhko, rýchlo sa potíme. Ešte nie sme rozhýbaní a pri opustených schátraných kúpeľných domoch si dávame dlhšiu prestávku. Pri prameni si viacero ľudí naberá liečivú vodu. Asi nie sme na ňu zvyknutí lebo každému z nás je po jej požití a očuchaní divne. Potom už začíname stúpať po lesnej ceste do Hiadeľského sedla (1009 m n. m.), čo je náš dnešný cieľ. Cestou sa zastavujeme pri pamätníku sovietskych partizánov – parašutistov, ktorí boli vysadení aby pomáhali organizovať SNP. Vlečieme sa ako slimáky a na útulňu prichádzame okolo piatej. Zvyšok dňa trávime poflakovaním po okolí a odjedaním zásob. Tomcat zisťuje, že si nabalil z jedla veľa somarín a začína s týmto problémom bojovať. Jednu konzervu napr. nechal aj v útulni ako dar pre nejakých zúfalcov. Ďalšia konzerva mu vybuchla na variči a časť obsahu pristála na mojich veciach. Nejaké zvyšky budú dodnes určite ešte aj na plafóne . Oheň zakladáme aj v ohnisku pri útulni a čo-to povaríme. Útulňa je malá, jednoduchá a v dobrom stave. Blízko je prameň a dve náučné tabule. Jedna s tematikou SNP a druhá o slávnom špaňodolinskom banskom vodovode, ktorého pozostatky by mali byť aj v okolí sedla. Tie sme si však nevšimli. Túto noc spíme sami, ja na prízemí a zvyšok hore. Keď by nás prišiel navštíviť medveď tak zrovna ja by som tento cestopis možno nepísal.

Deň 2.

Pred deviatou vyrážame zo sedla po lesnej ceste, ktorá sa rýchlo mení na chodník. Počasie je pekné. Stúpanie nie je až také prudké ako som si myslel. Už pod Prašivou (1652 m n. m.) začínajú prvé nádherné výhľady ale aj čučoriedky, ktoré náš pochod začínajú neúmerne sabotovať. Napriek tomu, že ich zber je zakázaný, odolať tejto pochúťke ku ktorej sa dostaneme raz ročne, aj to nie vždy, je naozaj nemožné. Postihovaní by mali byť iba miestni zberači, ktorí ich natrhajú za plné kýble, čo bežní prechádzajúci turisti nezjedia ani za týždeň pochodu. Začína tiež hôľne pásmo, ktoré opustíme až na štvrtý deň. Pohyb v tomto pásme je mimoriadne nebezpečný najmä v zime a za zlého počasia. Na Veľkej Chochuli (1753 m n. m.) sa zapisujeme do horskej knihy. Poteší nás Tomcatov zápis z 8. 8. 2007 a vyblednutá klubová nálepka. Pod vrcholom je pamätná tabula z ktorej sa dozvedáme, že tu lavína zabila civilistov, ktorí pomáhali partizánom. Po druhej si dávame oneskorený obed. Varíme aj na variči a z prameňa dobre ukrytom v kosodrevine dopĺňame vodu. Aj túto akciu sa u nás prejavuje syndróm pre ktorí budeme musieť vymyslieť názov – čím menej máme prejsť tým dlhšie nám to trvá. Keď však treba, podávame podivuhodné výkony. Pri výstupe na Latiborskú hoľu (1643 m n. m.) v diaľke pozorujeme dve búrky, ktoré nás začínajú znepokojovať. Okolo štvrtej nás začínajú zvierať, vyťahujeme veci do dažďa a pridávame na tempe. Nakoniec nás obídu a jemné mrholenie nás iba osvieži. Vďaka búrke rýchlo míňame Ďurkovú (1750 m n. m.) a na chatu pod Chabencom (1630 m n. m.) prichádzame niečo po šiestej. Vnútri a v okolí sa už pohybuje dosť ľudí a ďalší budú ešte prichádzať. Zapamätáme si najmä jednu skupinku Čechov a jednu Nemcov, ktorá nás bude po zvyšné dni sprevádzať. Ceny na chate nás zaskočili, od roku 2007 sa zdvihli takmer dvojnásobne. Večere sú už chladné, najeme sa a chvíľu pozorujeme v diaľke srnky a z terasy sa pomaly presúvame dovnútra. Blízka studnička nám umožní skultúrniť sa. Ani sa nám nechce byť dlho hore a tak pomaly zaliezame do spacákov. Pred spaním ma irituje skupinka sprostých Slovákov, ktorá sa svojim správaním a slovníkom prejavuje pred ďalšími turistami, i zahraničnými.

Deň 3.

Tento deň máme pred sebou dlhú trasu. Po ôsmej opúšťame chatu a začíname stúpať na Chabenec (1955 m n. m.). Po ľavej strane vyčnieva z oblakov nádherná silueta Vysokých Tatier. Fúka silný chladný vietor. Pocitovo znižuje teplotu ako keby bol marec. Práve vďaka tomuto vetru a chladu si neuvedomujeme, že je mimoriadne silné slnko. Už po niekoľkých hodinách však pociťujeme následky žiarenia. Karol a Tomcat si chránia hlavu uterákom a tričkom. Vyzerajú ako Arabi. Za Chabencom vidíme po prvý krát kamzíky. Starosť z turistov si nerobia. Pri výstupe na Dereše (2003, 5 m n. m.) začína pribúdať turistov. Prichádzame na najvyššie položenú chatu v Nízkych Tatrách – Kamennú chatu (2000 m n. m.) Pôsobí na mňa luxusným dojmom. Oddychujeme na terase, zapíšeme sa do knihy, niečo pokupujeme, zjeme a presúvame sa vedľa chaty kde pokračujeme v oddychu. Niektorí už pociťujú úpal a začína sa im znižovať náladu. Najhoršie je na tom Kuny a Mary. Pri pohľade na kvantum turistov na Chopku sa do toho davu okrem Lenky neodvážime pripojiť a tento vrch vynechávame. Tá sa tam tiež dlho nezdržala. Pokračujeme ďalej po upravenom chodníku ale cesta sa nám zdá dlhšia ako je na mape. Postupujeme ako vždy keď je nás viac, každý svojim tempom a stretávame sa len na niektorých vrcholoch, sedlách a pod.. Pod Ďumbier prichádzam ako prvý a čakám ostatných. S báglom sa mi vôbec nechce šliapať na vrchol. Niekto ich bude musieť postrážiť. Nakoniec s tým nie je problém, na vrchol vyrážam ja, Karol a Lenka. Kuny dohliada na zničenú Mary a Tomcat nemá chuť, stráži nám teda bágle. Za chvíľu sme na vrchu a z nádherných výhľadov sme dojatí. Vrch (2046 m n. m.) zdobí majestátny symbol – slovenský dvojkríž. Vidno tiež malé pliesko s nádhernou farbou vody. Pre zaujímavosť nemá meno a býva aj vyschnuté. Pôvodne išiel chodník aj priamo z vrcholu na Štefáničku. Kvôli výraznej erózii však bol uzavretý a my to rešpektujeme. Posledný úsek cesty je náročný. Chodník sa mení postupne na skalolezectvo a stále sme sa musíme pozerať pod nohy aby sme sa nedolámali. Po pravej strane vidíme vstup do Jaskyne mŕtvych netopierov. Doposiaľ v nej zmerali 16,2 km chodieb! Prekvapivo už o šiestej sme všetci boli na Chate Milana Rastislava Štefánika (1740 m n. m.). Je pekne zariadená, dá sa v nej zistiť mnoho informácií a cena ubytovania je výhodná. Priečelie zdobí pamätná tabuľa a podobizeň generála. Sme ubytovaní spolu s českým párom. Oddychujeme a večeriame na terase. Hluk benzínového variča vzbudzuje pozornosť. Karol ešte vybieha fotiť prekrásny západ slnka. Sprchy sú neustále obsadené a tak poniektorí prídu na rad až v noci. Mary má silný úpal a leží v posteli. Pomáha lekárnička, ktorú máme vždy zo sebou a keď zaúčinkujú tabletky, začína sa jej stav zlepšovať. Kunyho nos vyzerá ako jeden vred, naozaj máme pocit, že dopadne ako Jackson. Česi majú sprej na popáleniny, veľmi ho vítame. Slnko bola vec, ktorú sme všetci podcenili. Nikto nemal opaľovací krém. Ja som ho nezobral preto, lebo som bol zo všetkých pred turistikou najtmavší a myslel som, že po mesiacoch na slnku už tmavší nemôžem byť. Mýlil som sa, vyzeral som ako špinavý uhlík. Takého extrémne žiarenia, keď za pár hodín sme boli takmer všetci spálení nikto z nás ešte nezažil. Prvý aj posledný krát počas pochodu spíme v posteliach. Cítime sa ako v Grand hoteli.

Deň 4.

Ráno sa kocháme výhľadmi na Horehronie zahalené v oblakoch. V cene ubytovania sú zahrnuté aj raňajky a dávame si vychýrenú krupicovú kašu. Teda až na Karola, ten si dáva praženicu. Za chvíľu nám závidí keď vidí ako si pošmakujeme. Obsluhujú nás milé dievčatá. Poniektorí si vyberajú aj ďalšie pochúťky z jedálnička. O pol deviatej dvíhame kotvy. Je polooblačno a tak ostáva i celý deň. Blízko chaty pozeráme na pamätník. Padlo tu päť partizánov počas SNP. Niekto, kto si uvedomuje význam tejto udalosti položil aj kvetiny. Pred Kumštovím sedlom (1549 m n. m.) prechádzame popri jamách a haldách, pozostatkoch po ťažbe železnej rudy. Tomcat sa ponáhľa na autobus, ktorý mu ide o 11 lebo cestuje do Prahy a tak mu vídavame už len chrbát. O chvíľu ani to nie. Žartujeme, že aj tak to nestihne. Vchádzame na územie postihnuté lykožrútom smrekovým. Lesy sa miestami menia na mesačnú krajinu a pri pohľade na tieto miesta je nám do plaču. Je vidno, že lesníci ťažia iba napadnuté stromy. Predierame sa cez kosodrevinu. Znak, že sme klesli z hôľneho pásma. Už sme aj na území zničenom veternou smršťou. Z diaľky počujeme autá. Strácame značku a skracujeme si cestu po lyžiarskom svahu. Sme na Čertovici (1238 m n. m.). Dole nás čaká Tomcat. Autobus stihol, ale keď videl v akej haraburde by sa mal viezť cez 4 hodiny, radšej si to rozmyslel. Usadáme sa v motoreste. V tom lepšom, nebudem im však robiť reklamu. Výdatne obedujeme. Ceny sú tu tiež prijateľné. Už sme skoro zabudli, že sme na Slovensku keď nám obsluha povedala, že halušky predávajú len po dvoch porciách. Výprava sa nám začína rozpadať. Mary sa už rozhodla, že nemôže pokračovať. Neskôr zistíme, že by ďalšie dni naozaj v takom stave nezvládla. Lenka nás spolu s ňou tiež opúšťa kvôli ďalšej akcii na Ukrajine. Odídu dva autobusy a ostávame len traja. Pokračujeme ďalej. Po chvíli zle odbočíme a hľadáme chodník. Dobehli nás Nemci, tiež zle odbočili. Spolu nájdeme chodník, chvíľu šliapeme spolu ale veľmi rýchlo sa nám stratia. Ich šialené tempo je obdivuhodné. Pochodujú ako stroje. Pohybujeme sa už v polomoch. Opäť pár krát musíme kontrolovať či ideme správne. Pôvodný chodník je zničený a celé úseky sú vyznačené novou trasou. Na útulňu Ramža (1260 m n. m.) prichádzame o pol piatej. Je trochu mimo chodníka. Je tam zatiaľ iba jeden Poliak a Nemci, s ktorými prehodíme pár slov. Rozkladáme oheň. Máme dosť času na oddych. Ku studničke sa ide dlhšie cez blato a treba si dávať pozor, aby sme od nej neprišli špinavší ako k nej. Začína byť rušno. Prichádza a prechádza veľa ľudí. Skupina Maďarov osídlila blízky les. Je ich toľko, že vytvorili väčší stanový tábor. Na útulňu prichádzajú ďalší Slováci a aj Česká skupinka. Stretávam Kunyho kamaráta z Brezovej pod Bradlom. Skoro som odpadol. Je však v skupinke, ktorá na útulni nezastavuje. Kuny bol veľmi prekvapený ale aj smutný, že sa s nim nestretol. Začína byť veselo. S Karolom zberáme čučoriedky a maliny. Dochutíme s nimi puding. Popijeme nejaké domoviny a ideme spať.

Deň 5.

V noci popŕchalo. Vieme aj predpoveď počasia a podľa nej sa aj obliekame. Od turistov vieme aký nás čaká terén. O ôsmej vyrážame ako prvý. Na obed má pršať. Preto sa snažíme do obeda čo najviac prejsť. Už prvý smerovník v nás vzbudzuje zmiešané pocity. Napriek rýchlemu tempu a takmer žiadnej zastávke máme stratu. Orientácia cez premočené paseky, malinčia a polomy je ťažká aj kvôli tomu, že chodník je riedko značený. Vo vysokej vegetácii nestačia ani návleky. Začína popŕchať. Kvôli lesom a hmle takmer žiadne výhľady. Ďalšie a ďalšie časovky sú nereálne. Strata sa prehlbuje. Už kľudne môžeme čas na tabuľkách vynásobiť dvomi. S tak nereálnymi časmi sme sa ešte nestretli. Pre menej zdatných či vybavených turistov môže táto trasa znamenať reálne ohrozenie zdravia aj života. Stačí ak si niekto naplánuje trasu podľa časoviek a za tmy si uvedomí, že sa tam nemá šancu dostať vtedy, kedy predpokladal. Míňame kopec za kopcom a aj počasie sa mení. Kľudne by tu mohli natáčať dokument z treťohôr. Sem-tam sa musíme zohriať v mikinách, čo nás oblieva chladný vzduch. Na Homôľke (1660 m n. m.) míňame hrdzavú, rozstrieľanú ledva čitateľnú tabuľku, ktorá informuje, že blízko zajali a neskôr vyvraždili fašisti počas SNP anglo-americkú vojenskú misiu. Aj stav tejto tabuľky zobrazuje, aký máme postoj k dejinám. Po prudkom klesaní prichádzame na sedlo Priehyba (1190 m n. m.). Tu sa rozkladáme a sušíme premočené topánky a oblečenie. Za chvíľu prichádzajú Česi a Nemci. Tiež si dávajú prestávku. Dávame si teplého jedla, doplníme vodu a ako poslední vyrážame na najťažší kopec – Veľká Vápenica (1691 m n. m.). Chalani špekulovali, že vrch obídeme ešte náročnejšou trasou. Našťastie som ich prehovoril. Máme pocit, že povypľúvame pľúca. S premočenými vibramami melieme z posledného. Na vrchole nás čaká kosodrevina. Začína neustále šľahanie mokrých ihličnatých haluzí a konárov. Striedavo sa predbiehame s Čechmi a o pol piatej prichádzame na útulňu Andrejcová (1410 m n. m.). Je veľká, aj s kuchynkou, z časti murovaná. Je tu rušno. Studnička je vzdialená iba pár metrov. Obe poschodia útulne sú z časti obsadené a tak sa rýchlo rozkladáme. Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Skúšam urobiť oheň v peci. Dym je v celej chajde a tak s pokusom končím. Večeriame za stolom plným ľudí. Teplé jedlo zohrieva naše vychladené telá. Neskoro prichádza posledná skupinka premočených Slovákov. Nemajú sa už ani kde zložiť. Nemci, ktorí prvý krát nešli spať do stanov sa ochotne sťahujú na mokrú lúku do dažďa, aby uvoľnili miesto. Veľkorysý čin. Všetci spíme hore so skupinou Poliakov. Je tu smradu ako v Carihrade lebo sme porozkladali mokré veci. S obavou zaspávame, keďže si uvedomujeme, že nás čaká posledný deň v náročných podmienkach.

Deň 6.

Vstávame nadránom. Opakované budíky budia nielen nás ale aj zvyšok osadenstva. Na nevrlých pohľadoch to vidno. Z časti sa obliekame a obúvame do mokrého. Sledujeme nádherné pohľady na krajinu vyčnievajúcu z oblakov. Najchladnejšie z chladných rán. Zima ako v ruskom filme. Zalieza až pod nechty. Ešteže sme otužilí, inak by sme si mohli spočítať kosti. Chalani ma náhlia a rýchlo musím do seba vliať kávu. Ponáhľajú sa na spoj o pol jednej z Telgártu. Lúčime sa z Čechmi a Nemcami. Už sme ich viac nevideli. O pol siedmej už stúpame na Andrejcovú (1519 m n. m.). Chalani majú šialené tempo. Nestíham za nimi. Chcú za každú cenu stihnúť spoj. Mám chuť ich nechať a prísť domov sám. Nemám na to nervy aby som posledný deň podával olympijský výkon. Za Andrejcovou začína opäť hôľne pásmo. Na Orlovej (1840 m n. m.) nás víta mohutný kríž. Prechádzame hmlou. Ledva vidíme päť metrov pred seba, ale sem tam sa vyjasní a vidno, že sme nad oblakmi. Poslednú fotku sme si chceli dať na Kráľovej holi (1946 m n. m.). Zbytočné. Vysielač bol vidno až keď sme stáli pod ním. Hľadám chalanov, začínam byť vytočený. Púšťam sa do Telgártu zelenou značkou, ktorú chvíľu hľadám. Pomôžu mi akýsi výletníci. Stretávam Karola a Kunyho. Po skalách a cez hustú kosodrevinu sa predierame rýchlym tempom. Zostup je veľmi náročný. Šmyknutia tlmí divočina ale po jednom páde mám kvalitne rozbitú ruku. Miestami ideme klusom a ledva stíhame čas podľa tabuliek. Ľutujeme, že sme nešli po červenej značke, ktorá je iba o niekoľko minút dlhšia. O trištvrte na 11 sme v dedine (881 m n. m.). Po zlom počasí ani chýru ani slichu. Po obci sa potuluje väčší počet tmavších spoluobčanov. Bordel však nevidíme. V potravinách kupujeme pochúťky a na zastávke si ich vychutnávame. Príchodom autobusu do Popradu končí náš pochod. V Poprade čakáme na rýchlik a cestou domov už len striedavo rozoberáme zážitky a driememe. Je nám fantasticky. Zvyšku vagóna asi nie, cítia naše vyzuté vibramy.

Nebol to náš najdlhší a čo sa týka konečného vyčerpania ani najťažší pochod. Určite sa však akcia radí medzi naše najmalebnejšie. Bez skúseností, kondície a dobrej výbavy by sme to však nezvládli. Krajina bola nádherná, teda najmä po Čertovicu. Určite bola aj za ňou, ale veľa sme z nej nevideli. Škoda len, že sme sa spálili a výpravu sme nedokončili v plnom počte. Za ostatné sabotáže (počasie, značkovanie) nemôžeme a berieme ich ako nutné zlo na našich pochodoch. Počas celej cesty ak bola možnosť sme propagovali klub a keď si niekto číta tieto riadky a pozná túto trasu snáď sa aj jemu oživia nádherné spomienky. Trasu bolo možné ešte predĺžiť až do Vernára po modrej značke z Kráľovej hole. Tým by sme prešli celé pohorie po dĺžke. Nevhodné spoje nám to však znemožnili.

Komentár: kaNEC