Nemecké opevnenia a vojenské zariadenia v oblasti Malých Karpát z druhej svetovej vojny

19. september 2010
Aktualizované 31. januára 2015

Prejdite na:
História opevňovania
Opevnenia
Vojenské zariadenia
Činnosť partizánov proti vojenským objektom pred prechodom frontu
Nálety spojencov na vojenské objekty pred prechodom frontu
Malokarpatská oblasť a Bratislavsko-brnianska operácia
Vyhodnotenie obrany
Od oslobodenia po súčasnosť

História opevňovania

19. marca 1939 podpísal Jozef Tiso vo Viedni vazalskú „Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. Dohodu podpísal za nemeckú stranu minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop 23. marca v Berlíne. Druhý článok umožňoval Nemecku na prihraničnom území Slovenska zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. Jednalo sa o územie Záhoria, Malých a Bielych Karpát a Javorníkov – tzv. Nemecké ochranné pásmo alebo tiež Schutzzone. Podľa tohto článku ochranné územie spadalo pod správu nemeckej brannej moci. I keď konkrétna dohoda o ochrannom pásme vznikla až 12. augusta toho roku, Nemci obsadili toto územie bez akéhokoľvek ozbrojeného odporu už druhý deň po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939. Wehrmacht sa spočiatku dopustil na obsadenom území aj takého neprístojného správania, akým bolo drancovanie. Už krátko po rozmiestnení jednotiek sa začali stavať vojenské objekty, dopravná infraštruktúra a pre obavy z ďalšieho vývoja aj prvé opevnenia.

Územie Slovenska napriek tomu, že sa nenachádzalo na hlavných strategických smeroch postupu Červenej armády, predstavovalo významný prvok v obrane tzv. Veľkonemeckého priestoru. Plány Hlavného veliteľstva (nemeckých) pozemných vojsk[1] počítali na našom území s viacerými opevnenými líniami[2]. Jednotlivé línie obrany sa mali križovať v defenzívnych uzloch, ktoré vymedzovali strategicky dôležité oblasti. Tretia ríša a ich spojenci sa všemožne snažili zadržať alebo aspoň spomaliť Červenú armádu predovšetkým na prírodných prekážkach. Rátali aj s využitím československých opevnení na bratislavskom predmostí v Petržalke, ktoré doplnili vlastnými prvkami obrany. Hlavnou obrannou líniou na juhozápadnom Slovensku mali byť Malé Karpaty geograficky orientované severojužne s predpolím riek Váh, Nitra, Žitava a Hron. Na toto pohorie kládli veľký dôraz, nakoľko bolo hranicou ochrannej zóny a považovali ho za jednu z dôležitých prekážok v postupe na západ. Nemci dokonca rátali s maskovanými postaveniami ťažkého ďalekonosného delostrelectva v úbočiach Malých a Bielych Karpát ako s predsunutými palebnými postaveniami pre sústavu nedokončených opevnení Z-Stellung v Alpách. Oblasť Malých Karpát[3] tvorila časť opevnenej línie nazvanej Waag Stellung[4] tiahnucu sa od Bratislavy po Jablunkovský priesmyk na Kysuciach. Táto línia[5] bola súčasťou väčšieho systému opevnení s názvom Südostwall, na ktorý sa napájala v Bratislave. Tá dostala aj s okolím osobitný štatút pevnosti 14. decembra 1944 (Die Festung Pressburg[6]). Línia pokračovala pomedzím Rakúska a Maďarska cez Slovinsko k Jadranskému moru. V Beskydách na česko-slovensko-poľskom pomedzí sa napájala Waag Stellung na Pommernstellung, ktorá viedla cez Poľsko k Baltskému moru. Na boj sa pripravovali aj všetky mestá a mnohé obce nezahrnuté do líniovej obrany. Celé územie ochranného pásma bolo vyhlásené za Pevnostný úsek ochranná zóna Slovensko. Najdôležitejšou úlohou Waag Stellung bolo udržať zo strategických a ekonomických dôvodov územie Čiech a Moravy.

S prípravami na výstavbu sa začalo už v septembri 1944[7] práve na západnom Slovensku, keďže v tomto čase ešte veľkú časť stredného Slovenska mali v rukách povstalci. Po potlačení Povstania a stabilizácii režimu sa koncom novembra 1944 výstavba rozbehla naplno a vo veľkom rozsahu. Práce na opevnení a tylovom zabezpečení organizoval za nemeckú armádu podplukovník Daubner a zúčastňovali sa na nich nemecké pracovné útvary[8], rôzne zložky Slovenského štátu[9] a miestne slovenské i nemecké obyvateľstvo. Na práce dohliadali žandári, policajti a nemeckí dôstojníci. Napriek tomu, že boli práce platené, obyvateľstvo ich úmyselne aj neúmyselne sabotovalo, nedosahoval sa požadovaný výkon i kvalita prác a opevnenia sa nestihli dobudovať. Určitú úlohu zohrali aj sabotáže a útoky partizánov proti vojenským zariadeniam, opevneniam a ich výstavbe.

Opevnenia

Opevnená línia sa budovala na východnej strane Malých Karpát v smere predpokladaného útoku. Na západnej strane je mimo drevozemných a zemných opevnení doložený len cestný uzáver (zátaras) v Perneku. So súvislou obranou hlbšie v horách sa nepočítalo, keďže pohorie nemá jednotný hrebeň. Zatiaľ iba pri niektorých dôležitých priesmykoch sa našli hlbšie v horách (drevo)zemné postavenia. Línia pozostávala zo súvislých protitankových priekop, ktoré kryli na dostrel strelecké zákopy. Pechotné zákopy sa rozprestierali zväčša pred obcami, na pokraji lesov a vo svahoch Malých Karpát. Dôležité priestory tiež vykrývali železobetónové guľometné palebné postavenia[10] (najmä typu Ringstand a Kugelstand) a palposty pre protitankové kanóny. V mestách boli opevnené aj dôležité križovatky ciest. Drevozemné bunkre sa nachádzali zväčša na svahoch a vrcholoch hôr. Hluché miesta, priestory pred protitankovými priekopami a miesta vyžadujúce zosilnenú ochranu boli ešte chránené mínovými poľami. Na dôležitých prístupových cestách do hôr, do obcí, medzi obcami a na železničných tratiach boli uzávery zo železných, železobetónových a betónových prekážok (rozsocháče – tzv. českí ježkovia, bloky rôznych veľkostí a tvaru, ojedinele „dračie zuby“). Na ďalších cestách v hornatom a lesnom teréne boli záseky z kamenia a dreva. Iba ojedinele (Pezinok-Cajla a asi Vinosady) sa používali (železo)betónové prekážky mimo uzáverov a to na predĺženie ramena protitankovej priekopy alebo na jej zosilnenie v miestach dotyku s potokmi. Typickými pre Slovensko a aj najčastejšie sa vyskytujúcimi (železo)betónovými prekážkami sú bloky s pôdorysom 2 x 2 m a rôznou výškou. Spojovacie zákopy prepájali jednotlivé prvky obrany. K ďalším prvkom opevnenia patrili „líščie diery“, kryty a prekážky z ostnatého drôtu. Palebné postavenia (mimo strážnych a protilietadlových) boli obsadzované až tesne pred príchodom frontu, aby sa zbytočne nestali terčom útokov zo vzduchu. Veľký dôraz v obrane sa kládol na frekventované horské priechody ako ústupové trasy a aj možné smery útoku. Práve na prístupoch k najdôležitejším horským priechodom Pezinská Baba a Biela Hora sa nachádzajú doteraz najmohutnejšie protitankové zátarasy.

Vojenské zariadenia [11]

Veliteľstvo ochranného pásma bolo v Malackách. Muničné sklady sa vybudovali nad Neštichom (časť Svätého Jura) a na kopci Všivavec medzi Smolenickou Novou Vsou a Hornými Orešanmi v starých dolomitových lomoch. V Igramskom háji medzi Hornými Orešanmi a Lošoncom postavili kasárne a poľnú nemocnicu. Ďalšie nemocnice boli v Marianke, Stupave a Svätom Juri. Netradične počas prechodu frontu bola zriadená poľná ošetrovňa nad Cajlou pod Starým zámkom v banskej štôlni v minulosti slúžiacej na ťažbu pyritu. Nad Dolnými Orešanmi, v Novom Meste nad Váhom a vo výcvikovom priestore Turecký vrch pri Jablonovom sa nachádzali sklady vojenského materiálu, v Svätom Juri a Stupave dielne na opravu techniky a zbraní. Pri vrchu Kolovrátok sa nachádzala výcviková škola pre guľometčíkov[12]. Nemci tiež obsadili vojenské letisko v Novom Dvore pri Kuchyni[13] (slúžilo aj ako nemecká letecká škola) a vybudovali poľné letisko medzi Modrou-Kráľovou a Budmericami. Kasárne v Kuchyni, Pezinku a Rohožníku využívané slovenskou armádou ešte pred vojnou tiež slúžili nemeckej armáde. Okrem kasární boli vojaci a dôstojníci ubytovaní v kaštieľoch (napr. v Trstíne, Plaveckom Podhradí), školách, kinosálach, hostincoch a v rodinných domoch. Na niektorých vrchoch, hradoch a kostolných vežiach boli pozorovateľne a rádiostanice. Ako strážne objekty a pozorovateľne sa používali aj Einmannbunkre. Stavané železnice Plavecký Mikuláš – Jablonica a Sološnica – Horné Orešany-Majdán (úzkokoľajná) mali slúžiť na zásobovanie a tiež ako únikové trasy z Malých Karpát. Na záhorskej strane pohoria sa stavala úzkokoľajná trať na zásobovanie vojenských objektov od Malaciek po Hlboké. Pri Grinave (Mysleniciach) a medzi Sološnicou a Plaveckým Podhradím boli zajatecké tábory, pri Svätom Juri pracovný tábor. Grinavský tábor zanikol po tom, čo posádka a zajatci po vypuknutí SNP odišli na povstalecké územie. Areál tábora bol potom využívaný ako kasárne.

Činnosť partizánov proti vojenským objektom pred prechodom frontu

V oblasti Malých Karpát pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. Vykonávali spravodajskú, agitačnú, bojovú a diverznú činnosť. Už v apríli 1944 boli vysadení dvaja sovietski pyrotechnici s cieľom zapáliť letecký benzín na letisku pri Kuchyni. Boli však prezradení a úlohu sa im nepodarilo splniť. Najaktívnejšia a najväčšia bola 2. partizánska brigáda Stalin. Jej 5. oddiel Kollár veliteľa V. Brunovského zničil 20. marca 1945 v priestore Roháč[14] nemeckú rádiostanicu. 10. oddiel pod vedením V. Fenstera 24. decembra 1944[15] prepadol sklady vyššej školy pre nemeckých dôstojníkov na Tureckom vrchu a spôsobil veľké škody. 11. oddiel generála M. R. Štefánika veliteľa V. Lančariča zaútočil 12. novembra 1944 na nemeckú výcvikovú guľometnú školu pri Kolovrátku. 3. marca 1945 neúspešne zaútočil na nemeckých vojakov strážiacich stavbu úzkokoľajnej železnice pri Sklenej hute v katastri Doľan[16]. Zahynul pri nej jeden partizán. Časť partizánov z tejto brigády 19. marca 1945 oslobodila zo zajateckého tábora pri Pieskoch 86 sovietskych vojakov[17]. Aktívny bol aj oddiel Jána Reptu z 2. partizánskej brigády generála M. R. Štefánika. Jej členovia 27. septembra 1944 prepadli a zničili nemeckú pozorovateľňu – leteckú hlásnu službu na Holom vrchu pri Trstíne. Jedného vojaka zabili a ďalšieho zranili. Pozorovateľňa nebola viac obnovená. 29. marca 1945 vypálili vojenský sklad pri Dolných Orešanoch[18]. 1. apríla 1945 pri prepade zajateckého tábora pri Plaveckom Podhradí oslobodili 67 sovietskych vojakov. Zabili 8 a zajali 5 Nemcov, ostatní utiekli. Miestni odbojári v Horných Orešanoch štyri krát prerušili telegrafné spojenie vedúce k pozorovateľni na Holom vrchu nad obcou. 3. septembra upozornili Nemci obyvateľov obce, že ak budú sabotáže pokračovať postihne ich tvrdá represia a tak odboj s týmito akciami prestal. Začiatkom marca 1945 prepadli partizáni[19] pracovnú skupinu pracujúcu na pozorovacích stanoviskách v horách. Veliteľa zastrelili a ostatných rozohnali.

Spravodajskú činnosť vykonávala okrem miestnych odbojových skupín aj partizánska skupina sovietskeho kapitána Jermaka a tak Červená armáda mala dostatok informácií o nemeckej obrane.

Nálety spojencov na vojenské objekty pred prechodom frontu

20. septembra 1944[20] podniklo spojenecké letectvo nálet na letisko v Kuchyni – Novom Dvore. Bolo zničených 27 lietadiel, 8 vážne poškodených, vyradená vzletová a pristávacia dráha, zničené hangáre a čerpacia stanica. Bomby nezasiahli len letisko a vojenské zariadenia patriace k nemu, ale aj časť obce Kuchyňa, pričom zahynulo 6 civilistov. 19. decembra 1944 bombardovali letisko pri Budmericiach pričom zahynula jedna osoba. 31. januára 1945 bol nálet na kasáme v Rohožníku, ale lietadlá cieľ nezasiahli. Ďalšie bomby boli zhodené na vojenské zariadenie na Zákľuke blízko obce.

Malokarpatská oblasť a Bratislavsko-brnianska operácia

Prekročením opevnenej línie na dolnom toku Hrona pri Leviciach 25. marca 1945[21] sa začali boje spadajúce do Bratislavsko-brnianskej ofenzívnej operácie. Jej súčasťou bolo i zdolanie nemeckej obrany na Váhu a Malých Karpatoch. Spolu s Ostravskou operáciou bolo cieľom obkľúčenie nepriateľa na moravsko-slovenskom pomedzí. Proti vojskám 2. ukrajinského frontu (zloženého zo sovietskych a rumunských armád) pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského stála nemecká Skupina armád Juh[22], pod ktorú spadali aj maďarské divízie a niekoľko bojaschopných útvarov Slovenského štátu. V priebehu operácie im velil generálplukovník Dr. Lothar Rendulic a neskôr generál pechoty Friedrich Schulz. Proti ofenzíve hralo aj jarné počasie. Sneh sa topil, podstatne sa zvýšil stav vody a rieky na niektorých úsekoch začali vystupovať z brehov. Napriek tomu už 28. marca Sovieti prekročili Nitru a Žitavu a v noci na 30. marec rýchlym útokom zdolali obrannú líniu na Váhu, ktorú nepriateľ nestihol včas zorganizovať. Červená armáda postupovala na rovine veľmi rýchlo a nepriateľ sa často zmohol iba na ničenie mostov, podmínovanie a podpaľovanie dôležitých objektov a plienenie. Väčšie problémy nerobilo ani zdolávanie obrany opevnených miest.

1. apríla do večera postúpili na viacerých úsekoch jednotky 2. ukrajinského frontu až k úpätiu Malých Karpát. Zavčasu ráno 2. apríla po krátkom boji Sovieti oslobodili obce Dolné a Horné Orešany a prelomením obrany v tomto úseku prenikli do lesného porastu Malých Karpát do tyla vybudovanej obrany. Pred obedom oslobodili obec Lošonec. Pokračovanie útoku smerom na Smolenice narazilo na tuhú obranu ústupových ciest na Záhorie v tomto priestore. Železničný tunel medzi Trstínom a Jablonicou nemeckí vojaci výbuchom zatarasili. Boje o horský priechod Biela Hora trvali štyri dni až do ústupu nepriateľa 6. apríla z Jablonice. Červená armáda zatiaľ zdolala pohorie nečakane a vynútene v úseku Lošonec – Plavecký Mikuláš medzi Čiernou skalou a Veterlínom. Útok sa rozdelil na viacero smerov s cieľom obkľúčiť brániace sa jednotky. Už 3. apríla predsunutá hliadka na koňoch za pomoci partizánov prekvapivo po krátkom boji obsadila Plavecký Mikuláš. Až za pomoci tankov ju Nemci vytlačili späť do hôr a kruto sa pomstili obyvateľom[23]. Prielomy na viacerých úsekoch a neschopnosť zatlačiť Červenú armádu za vybudované pozície spôsobili rozvrat nemeckej obrany v južnej časti Malých Karpát a pod hrozbou obkľúčenia Bratislavy zo všetkých strán bol nepriateľ prinútený k rýchlemu ústupu a mesto mohlo byť oslobodené už 4. apríla. Z Modry nemecké vojsko ustúpilo a bola obsadená takmer bez boja už v noci z 1. na 2. apríla. O priestor medzi Modrou a Dolnými Orešanmi sa však muselo bojovať ešte 4. apríla. Nemecké a maďarské vojská vzdali boj o tento úsek zo strachu pred stratou možnosti ustúpiť. Prudké boje sa zvádzali o oblasť Pezinka 1. až 3. apríla chrániacu ústupovú cestu do Malaciek cez sedlo Baba. V tomto priestore sa Nemci a Maďari zmohli na viacero protiútokov s čiastkovými úspechmi. Opevnená línia po oslobodení samotného mesta 1. apríla bola definitívne prerazená po dvoch dňoch bojov na okraji Hrubej doliny nad Cajlou. Svätý Jur oslobodili na svitaní 3. apríla. Stupava a obce severne od nej na záhorskej strane Malých Karpát po Prievaly boli oslobodené 3. – 5. apríla. Po zdolaní obrany v južnej časti pohoria sa väčšia pozornosť zamerala aj na obce v severnej časti Malých Karpát. Najtvrdšie boje sa tu zvádzali v priestore Smolenice – Chtelnica. O Dechtice sa muselo bojovať dvakrát keď nepriateľ protiútokom vytlačil sovietske jednotky. Po postupnom prelomení obrany na tomto úseku 3. – 5. apríla už front opäť postupoval plynule. Zvyšné obce v Brezovských Karpatoch (okrem Osuského) a Vrbové boli oslobodené 6. apríla. Brezová pod Bradlom a Nové Mesto nad Váhom, o ktoré sa viedli najtvrdšie boje v tomto priestore, 7. apríla. Vrbové aj s okolitým priestorom a dôležitým horským priechodom bolo opustené takmer bez boja a tak sa stala obrana zvyšnej časti oblasti Malých Karpát nereálnou. Bzince pod Javorinou oslobodili ako poslednú obec v malokarpatskej oblasti 8. apríla. V katastri obce sa však bojovalo ešte niekoľko dní. Ešte do 21. apríla v horách prebiehali prestrelky s vojakmi, ktorí nestihli ustúpiť, zablúdili alebo dezertovali. Na oslobodzovaní niektorých miest a obcí[24] sa podieľali aj malokarpatské partizánske skupiny a do bojov v najsevernejšej časti pohoria zasiahla aj rumunská armáda.

Vyhodnotenie obrany

Zo získaných informácií nie je zrejmé, aké škody na opevneniach spôsobil prechod frontu. Pramene však zaznamenali v miestach bojov veľké škody na civilných objektoch. Jedine ako priamy výsledok frontových udalostí sa javí poškodenie dvoch blokov železničného uzáveru pri Trstíne demoláciou priľahlého mostu Nemcami doloženou v obecnej kronike. Ďalšie prekážky mohli byť poškodené alebo odstránené sovietskymi ženistami priamo pri prechode frontu. Minimálne v Modre-Harmónii, ako to dokladá historická fotografia, uzáver nebol využitý a na cestu nezosunuli pripravené prekážky. Takouto nedbalosťou prišli obrancovia o možnosť držať dolinu aj s malou vojenskou silou.

Napriek dômyselne vybudovanej obrane bola oblasť Malých Karpát oslobodená v priebehu jedného týždňa. Medzi hlavné príčiny môžeme zaradiť nečakane rýchly postup Červenej armády, všeobecne nízku morálku a taktické chyby obrancov a aktivity partizánov. Straty nemeckej a maďarskej armády boli výrazne väčšie ako sovietskej a rumunskej. Na slovenské pomery mohutné opevnenie v tejto oblasti nesplnilo svoj účel a Červenú armádu sa podarilo výraznejšie spomaliť alebo zastaviť v smere útoku 2. ukrajinského frontu až na rieke Morava, kde Nemci vybudovali líniu March Stellung a na časti Waag Stellung v Bielych Karpatoch a Považskom podolí.

Od oslobodenia po súčasnosť

Už niekoľko dní po prechode frontu sa začal Waag Stellung „búrať“. Jednotlivé prvky obrany prekážali v premávke, obnove a rozvoji vojnou zničenej Československej republiky. Väčšina protitankových priekop a zákopov bola zasypaná, keďže sa nachádzali najmä na poliach, lúkach, či vinohradoch. Materiál zo železobetónových a betónových objektov, ktoré boli zničené sa niekedy druhotne využil (napr. pri stavbe priehrad, mostov, ciest, domov, v hutníctve a pod.). Ďalšie objekty boli poškodené pri odstraňovaní z pôvodného miesta alebo pri snahe zničiť ich.

Aj v súčasnosti počet zachovaných objektov pomaly klesá[25] a niektoré sú ohrozené výstavbou. Mnohé objekty, ktoré sa zachovali dodnes sa stali terčom vandalov. Zvyšky zachovaných opevnení sa koncentrujú v oblasti Svätý Jur – Pernek – Vinosady – Viničné a v katastroch Trstína, Dechtíc a Vrbového. Celkovo sa najviac vyskytujú protitankové prekážky. Na niektorých úsekoch dnes už nenájdeme žiadne pozostatky opevnenia. Munícia (aj nevybuchnutá) a zbrane sa v oblasti ešte dodnes nachádzajú náhodne i pri prieskume detektormi kovov nadšencami vojnovej histórie a zberateľmi. Menej časté sú už v súčasnosti nálezy kostrových pozostatkov padlých vojakov[26]. Je poľutovaniahodné, že nemeckým fortifikáciám sa na Slovensku ešte donedávna nevenovala žiadna odborná pozornosť a tak o mnohých zničených objektoch sa už nikdy nedozvieme.

Obr.1 Na Slovensku v pôvodnom stave jediné zachované protitankové prekážky nazývané dračie zuby pri Svätom Jure na pôvodnej ceste do Bratislavy.

Obr.2 Masívne múriky sú zvyškom cestného uzáveru juhozápadne od Svätého Jura pri železnici. Na múrikoch stáli pripravené prekážky a v prípade potreby zhodením na cestu by ju okamžite zablokovali.

Obr.3 Najmohutnejší zachovaný uzáver v oblasti Malých Karpát v Doline Raková pri železničnej zastávke Buková, ktorý pretínal cestu i železnicu a chránil dôležitý horský priechod Biela Hora.

Obr.4 Jedna strana železničného uzáveru pri Trstíne poškodeného demoláciou priľahlého mostu nemeckou armádou.

Obr.5 Ukážkovo zachovaný cestný uzáver v Šterusoch v smere od Vrbového v tvare V. Pri krajnej ľavej prekážke je skruž (na fotografii nevidno), ktorá podozrivo naznačuje, že by mohla byť osadená úmyselne ešte v čase vojny ako strelecké postavenie.

Obr.6 Kryt pri cestnom uzávere na pôvodnej ceste zo Svätého Jura do Bratislavy. Slúžil vojakom, ktorí strážili cestu.

Obr.7 Pozorovací a strážny objekt typu Einmannbunker v katastri Grinavy na mieste bývalého zajateckého tábora. Dnes je sekundárne využitý na záhrade rodinného domu.

Obr.8 Kugelstand (nazývaný aj Kugelbunker) vo Viničnom pri Šenkvickom háji. Pravdepodobne sa nenachádza na pôvodnom mieste a armáda ho po vojne opätovne využila ako strážne stanovisko blízkych vojenských objektov.

Obr.9 Bunker typu Ringstand 58c (nazývaný aj „Tobruk“) pri očkovskom cintoríne a archeologickej expozícii odkrytej mohyly z doby bronzovej. Jedna strana bunkru je obnažená ťažbou hliny.

Obr.10 Zvyšky drevozemného bunkru na výhodnej polohe nad Pezinkom.

Obr.11 V oblasti Malých Karpát unikátne zachovaná protitanková priekopa tiahnuca sa od Šenkvického hája až po Viničné. V súčasnosti je postupne zastavovaná chatkami.

Obr.12 Lomené zákopy v katastri Horných Orešian chránili vojenské objekty v priľahlých lesoch.

Obr.13 Pozorovateľňa s rádiostanicou nad Hornými Orešanmi na fotografii od Michala Kuglera z roku 1942.

Tabuľka objektov zo železobetónu a betónu:

Umiestnenie	Prekážky	Palebné postavenia typu Kugelstand	Bunkre¹
Svätý Jur – Šúrsky rybník²		1*
Svätý Jur – železnica a pôvodná cesta do Bratislavy²	9³		1
Svätý Jur – pri ČOV		1*
Svätý Jur – Krajinská cesta			1
Svätý Jur – cesta č. 502 do Pezinka	4	1***
Limbach – cesta do Grinavy	3 [1]
Pezinok-Grinava – Ulica Jamnických			1
Pezinok – pri SOŠ PZ		1****
Pezinok – vahadlová studňa		1**
Pezinok – Panský chodník a Krížna ulica⁴	12 [9]
Pezinok – cesta č. 503 do Perneka		1*
Pezinok – cesta č. 503 do Viničného		1*
Pezinok – tehelňa		1**
Pezinok – Senecká ulica		1*
Pezinok – Sládkovičova ulica		1*
Viničné – cesta do Šenkvického hája⁵		1
Vinosady – západ, Trniansky potok	26
Pernek – cesta č. 503 do Pezinka	11
Modra-Harmónia – cesta na Piesok⁶	6
Častá – údolná cesta do Píly	6 (1)
Častá – cesta do Štefanovej	?
Horné Orešany – cesta do Suchej nad Parnou	6*
Horné Orešany – cesta č. 502 do Smoleníc	?*	1*
Buková – cesta do Holbičkovho mlyna	2
Buková – cesta do Trstína, kameňolom	1
Trstín – cesta na Bojkovú, Hanzal	5 (1)
Trstín – železnica do Jablonice	4
Trstín – železnica a cesta č. 51 do Jablonice, železničná zastávka Buková	24 (4)
Trstín – cesta do Bukovej		1
Dechtice – cesta č. 560 do Kátloviec⁷	7 (1)
Dechtice – cesta do Dobrej Vody	5
Dechtice – cesta do Dobrej Vody, kameňolom	2
Chtelnica – cesta do Nižnej	6 (1)
Chtelnica – cesta do Výtoku	1
Šterusy – cesta č. 502 do Vrbového	1
Vrbové – cesta č. 499 do Krakovian	1 (3)
Vrbové – cesta č. 502 do Šterús	5 (1)
Vrbové – pôvodná cesta do Prašníka, vodná nádrž Čerenec	2 (1)
Vrbové – Ulica gen. M. R. Štefánika		1**
Očkov – cesta č. 504 do Podolia			2
Nové Mesto nad Váhom – cesta č. 504 do Čachtíc	1
Celkom súčasný stav	150 (13)	4	5
Pôvodný stav	min. 200	min. 14⁸	?
Súčasný stav / pôvodný stav zátarasy	23 / 26

Poznámky a vysvetlivky k tabuľke:

¹ Zahŕňa aj kryty, pozorovacie a strážne objekty.
² Tieto objekty spadali už do prvej obrannej línie Die Festung Pressburg, ale keďže sa nachádzajú v katastri Svätého Jura, zaradil som ich do tabuľky.
³ Dispozícia prekážok naznačuje, že by mohlo ísť o dva samostatné uzávery. Pre prehľadnosť v tabuľke a malú vzdialenosť od seba sú uvedené v jednom riadku. Súčasťou uzáveru (uzáverov) sú aj tri masívne múriky slúžiace na obmedzenie prejazdu cesty na nevyhnutnú šírku. Na múrikoch boli pripravené prekážky, ktorých zhodením sa zablokovala cesta.
⁴ Dispozícia prekážok naznačuje, že by mohlo ísť o dva samostatné uzávery. Pre prehľadnosť v tabuľke a malú vzdialenosť od seba sú uvedené v jednom riadku.
⁵ Objekt sa pravdepodobne nenachádza na pôvodnom mieste. Pôvodne mohol byť osadený v Pezinku, a preto nemožno vylúčiť duplicitu s iným Kugelstandom.
⁶ Súčasťou zátarasu je aj krátky betónový múrik na reguláciu potoka.
⁷ Na oboch stranách cesty sú zabetónované zvyšky železných stĺpikov. Sú to s najväčšou pravdepodobnosťou pozostatky súdobej závory, zatiaľ jedinej zistenej v oblasti.
⁸ Predstavuje súčet všetkých objektov, ktorých poloha sa podarila konkrétnejšie lokalizovať z dôveryhodných zdrojov. Všeobecne sa ďalšie objekty typu Kugelstand spomínajú v Smoleniciach.
* Zničený, nebadateľný (pod úrovňou terénu) alebo odstránený na neznáme miesto.
** Existencia sa v súčasnosti nepodarila overiť, napr. sa nachádza na ohradenom pozemku.
*** Premiestnený do súkromnej zbierky.
**** V apríli 2013 premiestnený pri pamätník oslobodenia na Mladoboleslavskej ulici v Pezinku.
( ) Poškodené na viac ako 50 % alebo v malých fragmentoch.
[ ] Úplne zničené.

Poznámky:

[1] Oberkommando des Heeres (OKH).
[2] Napr. (z východu na západ) Árpád-vonal, Gisela Stellung, Suzanne Stellung, Pribinova línia.
[3] Oblasťou Malých Karpát sa rozumie väčšie územie ako len geomorfologický celok Malé Karpaty. Oblasť zahŕňa všetky obce a mestá po obvode pohoria.
[4] Waag Stellung môžeme prekladať ako Vážska línia alebo Vážske postavenie. Držím sa prvého prekladu čomu som prispôsobil aj rod.
[5] V niektorých publikáciách sa ako slovenská obdoba názvu alebo len ako jediný názov týchto opevnení spolu s opevneniami na Turci a Ponitrí uvádza Línia kniežaťa Pribinu/Pribinova línia. Názov zaviedla Pionierska a Stavebná správa Ministerstva národnej obrany. V inom prameni sú však pod týmto názvom uvedené iba opevnenia na Turci a Ponitrí.
[6] Článok sa nezaoberá časťou Malých Karpát spadajúcu pod Die Festung Pressburg.
[7] V správe Sovietskej informačnej kancelárie zo 4. apríla 1945 sa uvádza, že opevnenia sa začali budovať už v januári 1944. Vtedy sa však mohli budovať len vojenské zariadenia a nie samotné opevnenia, aj to nie v takom rozsahu ako od jesene 1944.
[8] Organisation Todt – útvar pre stavebné práce, Reichsarbeitsdienst (RAD) – Ríšska pracovná služba.
[9] Domobrana, Hlinkova garda, Hlinkova mládež, Pracovný zbor, Slovenská pracovná služba a Technický zbor.
[10] V správe Sovietskej informačnej kancelárie zo 4. apríla 1945 sa píše, že železobetónové pevnosti boli rozmiestnené v dvoch radoch šachovnicovým spôsobom. Toto sa v oblasti nikde nepotvrdilo.
[11] Skladba vojenských objektov sa od marca 1939 až do prechodu frontu menila. Spomínané sú najmä objekty, ktoré fungovali alebo sa stavali v rokoch 1944-45. V zásade počet objektov rástol s približujúcim sa frontom a výstavbou obrannej línie.
[12] Vrch s názvom Kolovrátok sa nenachádza na vojenských ani turistických mapách, ale lúka s takýmto názvom je pri vrchu Vápenná pri Sološnici.
[13] Niekedy sa letisko uvádza pod názvom Malacky – Nový dvor.
[14] Nepodarilo sa mi zistiť kde sa táto lokalita nachádza. Pravdepodobne niekde v okolí Stupavy, Lozorna alebo Borinky kde pôsobil tento oddiel.
[15] Iný prameň uvádza, že sa akcia vykonala 23. decembra 1944.
[16] Podľa iného zdroja akcia prebehla úspešne a uskutočnila sa 5. marca 1945.
[17] V Malých Karpatoch sa nachádzajú dve miesta z názvom Piesky, nad Modrou a nad Račou. Udalosť je málo hodnoverná, keďže akcie podobného rozsahu sa spomínajú vo viacerých prameňoch a táto len v jednom.
[18] Tento prepad si pripisuje aj 11. oddiel generála M. R. Štefánika 2. partizánskej brigády Stalin, ktorý mal pri ňom zajať dvoch vojakov a jedného zraniť.
[19] V literatúre nie je uvedené miesto prepadu a ani partizánska skupina, ktorá ho vykonala.
[20] Na stránke www.rohoznik.sk, ktorá napriek tomu, že čerpá z obecnej kroniky je uvedený zlý dátum bombardovania (16. september 1944).
[21] Ofenzíva mala začať už 15. marca 1945. Oddialila ju však protiofenzíva nemeckých a maďarských vojsk pri Balatone (Operation Frühlingserwachen).
[22] Heeresgruppe Süd.
[23] Nemci v obci povraždili 12 (podľa iného zdroja 13) občanov a odvliekli všetkých 232 mužov do Rakúska. Je to najhorší zločin, ktorý spáchali oblasti Malých Karpát pri prechode frontu.
[24] Napr. Brezová pod Bradlom, Stupava, Borinka, Chtelnica, Lozorno.
[25] Len počas písania článku bol po úroveň terénu zničený jeden blok z cestného uzáveru v Limbachu a odstránený Kugelstand na ceste zo Svätého Jura do Pezinka.
[26] Napr. z posledného obdobia nález neznámeho nemeckého vojaka archeológmi pri výskume v katastri Svätého Jura.

Literatúra a pramene:
BAKA, I.: Nasadenie civilného obyvateľstva na Slovensku na opevňovacie práce v rokoch 1944 – 1945. In: Vojenská história, 1/2007, roč. 11, s. 70-85.
CSÉFALVAY, F. (a kol.): Vojenské dejiny Slovenska. V. zväzok 1939-1945. Bratislava 2008.
ČAMBAL, R. – CHOMA, I. – FARKAŠ, Z – WITTGRÚBER, P.: Záchranný výskum na trase Podkarpatskej kanalizácie Pezinok – Slovenský Grob – Svätý Jur – Chorvátsky Grob, časť Čierna Voda. In: AVANS, v tlači.
ČOMAJ, P. (zost.): 60 rokov víťaznej cesty v okrese Senica. Bratislava 1981.
DUBÁNEK, M. – VANĚČEK, J.: Průřez německým opevněním z druhé světové války v Československu. In: Naše vojsko, 3/2008, roč. 4, s. 40-42.
DUBOVSKÝ, J.: Proti fašizmu v okrese Bratislava-vidiek. Bratislava 1986.
GRYLEV, A. N. (a kol.): Oslobodenie Československa. Bratislava 1966.
JANCURA, V: Na Záhorí sa pripravoval svetový konflikt – www.pravda.sk, 2. 8. 2009.
JASTRABÍK, Š.: Smolenice. Bratislava 1975.
KAŠŠÁK, P. – HRODEGH, M. – SÚDNY, B.: Zajatecký tábor v Grinave. In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s. 229 – 257.
KORČEK, J.: Slovenská republika 1943 – 1945. Bratislava 1999.
MICHÁLEK, J. (zost.): Brezová pod Bradlom. Bratislava 1998.
MLÁDEK, J.: Spomienky z obecnej kroniky Sv. Jura na konci vojny 1945 – www.kvhcarpathia.sk, 12. 1. 2006.
OKRUHLICA, F.: Obchvat Bratislavy a koniec druhej svetovej vojny v Malých Karpatoch – www.sme.sk, 12. 4. 2006.
ORLOVSKÝ, D: Oslobodenie slovenských miest a dedín. Bratislava 1974.
OSTROVSKÝ, M: Situácia na východnej strane Malých Karpát a v pohorí Malých Karpát v rokoch 1938 až 1945. Bakalárska práca. Trnava 2009.
RUŽIČKA, O. (zost.): Protifašistický odboj v okrese Senica. Bratislava 1974.
TÓTH, J. J. (zost.): Pamätné miesta boja slovenského ľudu proti fašizmu. Bratislava 1965.
VARTÍKOVÁ, M. (zost.): Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 3. zväzok. Bratislava 1984.
ŽVACH, Ľ. – PACKA, Ľ. (zost.): Protifašistický odboj v okrese Trnava. Bratislava 1979.
Kronika obce Trstín
Pezinská kronika Jozefa Krivošíka
Výstava Povstalecké nebo
www.geocaching.sk, www.obeckuchyna.sk, www.pevnosti.genezis.eu, www.rohoznik.sk
http://stevedetection.sk/forum_new, www.wikipedia.sk
Informácie od Ľubomíra Dunajčíka, Branislava Hábela, Michala Kuglera, Milana Kučeru, Karola Pukančíka, Iva Vondrovského, Petra Wittgrúbera a členov Klubu priateľov turistiky Mateja Pašáka a Barbory Šustekovej

Článok vyšiel v Moderných dejinách Slovenska II, ktoré vydalo občianske združenie Historia Nostra (www.druhasvetova.sk). Ak máte zaujímavé informácie k danej téme, môžete aj Vy prispieť k poznaniu našej histórie.

o. z. KPT: archeológia, montanistika, speleológia, turistika na Slovensku a v zahraničí